Kde bolo, tam bolo, v kúte našej záhrady býval maličký škriatok Barnaby. Mal krídelká ako zelené lístky a topánočky z hadej kože. Barnaby bol čosi ako záhradný tréner. Každé ráno si upravil svoj opasok z púpavy a vyletel na svoje obľúbené miesto – na Slnečnú čistinku. Vedel si, že záhrada je v skutočnosti jeden veľký športový štadión? „Bum-bum-bum!“ dupotali malé nôžky po listoch.
Na štadióne sa práve konal veľký tréning. Hlavnými hviezdami boli Hladné ponožky – tak Barnaby volal malé, chlpaté húsenice. Tieto húsenice nerobili nič iné, len trénovali jedenie. „Chrum-chrum-chrum!“ ozývalo sa z každého kríka. Kvety v záhrade, Margarétka, Ďatelinka a Zvonček, sa však trochu mračili. „Barnaby,“ volala Margarétka, „tie tvoje ponožky nám obhrýzajú lístky! Kedy už prestanú?“ Barnaby sa len usmial, pohladil si svoje machovo zelené vlásky a povedal: „Trpezlivosť, milé kvietky. Ony sa len pripravujú na veľké preteky!“
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. „Šššš!“ Nastalo ticho. Hladné ponožky sa prestali hýbať. Každá húsenica sa zabalila do tuhého, hnedého spacieho vaku – do kukly. „Ach nie!“ vykríkla Ďatelinka. „Oni prehrali? Oni zaspali uprostred pretekov?“ Barnaby vytiahol zo svojej kapsičky z žaluda štipku trblietavého prachu a vysvetlil im to. „Nebojte sa, toto je Veľký šlofík. Veda je niekedy ako kúzlo. Vo vnútri týchto spacákov sa deje najväčší športový výkon na svete. Húsenice sa menia.“
Deti, dokážete tiež úplne potichučky šepkať ako tie spiace kukly? „Šššš... šššš...“ Celá záhrada čakala. Barnaby každý deň kontroloval športovcov, či sú v poriadku. Kvety už neboli nahnevané, boli zvedavé. A potom to prišlo. „Krak!“ ozvalo sa z prvej kukly. „Puf!“ z druhej. Vieš si predstaviť, čo sa stalo? Barnaby začal nadšene tlieskať: „Pripraviť sa, pozor, štart! Zahrievajte motory!“
Z hnedých spacákov nevyliezli žiadne pomalé ponožky. Objavili sa nádherné, farebné motýle! Najprv triasli krídlami – „Fli-flap, fli-flap!“ – presne ako keď sa športovec rozcvičuje pred behom. A potom vzlietli! „Huraaa!“ kričali kvety. Z pomalého lezenia sa stal rýchly let. Barnaby vyletel vysoko do vzduchu a viedol tento farebný sprievod okolo celej záhrady.
Margarétka, Ďatelinka aj Zvonček konečne pochopili. To obhrýzanie listov bola len prvá etapa veľkej štafety. Z malých jedákov sa stali králi oblohy. Barnaby si večer spokojne sadol do mäkkého machu, vyzul si svoje čižmičky a sledoval, ako sa v zapadajúcom slnku mihajú farebné krídla. A takto sa v našej záhrade vďaka vede, športu a troške trpezlivosti skončilo všetko presne tak, ako malo.