Bol raz jeden veľký, huňatý maco, ktorý sa volal Bramble. Bramble nebol obyčajný medveď. Mal ten najmäkšiučký, najväčší pletený šál na svete – bol zelený ako mach a žltý ako púpavy. Keď Bramble kráčal po lese, jeho šál robil jemné 'Šuch-šuch, šuch-šuch' a konce so strapcami tancovali okolo jeho labiek. Bramble bol veľmi láskavý, ale niekedy, keď prišlo ráno a on kráčal do lesnej školy, všetci jeho kamaráti boli akýsi tichí a nesmelí. Ešte spali? Alebo sa trošku báli nového dňa?
Jedno ráno, keď Bramble hľadal v dutine starého duba zatúlaný gombík, našiel niečo celkom iné. „Čo je to za striebornú krabičku?“ začudoval sa. Krabička urobila: „Bzzz-vut!“ a potom „Crrrr-ick!“ Bol to starý prístroj, taká kúzelná vysielačka. Bramble ju opatrne chytil do svojich veľkých labiek. Vedel by tento hovoriaci strojček pomôcť kamarátom, aby sa ráno viac usmievali?
Bramble stlačil gombík a priblížil si vysielačku k svojmu ňufáčiku. Ale och, čo ak je jeho hlas príliš silný? Čo ak urobí prestrašné „Brum-brum“? Vieš, čo Bramble do vysielačky nakoniec povedal? Len úplne tichučko zašepkal: „Dobré ráno, slniečka.“ A potom pridal sladké zabzučanie, ako keď včielky letia za medom: „Bzzz-mmm, bzzz-mmm.“
Zrazu sa z vysielačky ozvalo veselé: „Píp-píp! Počujem ťa!“ To bola veverička Pip, ktorá práve naháňala oriešky. Potom sa ozvalo tiché „Chrum-hop!“ – to zajka Lulu nastražila ušká. Ale vysielačka zrazu začala štrajkovať. Robila „Squeak-pop!“ a „Prásk!“ Bramble sa však nenahneval. Trpezlivo krabičku pohladil svojím mäkkým šálom a jemne do nej fúkol: „Fúúú-fúúú.“ Moderná vec opäť poslušne zabzučala. Bramble pochopil, že aj stroje potrebujú niekedy trošku medvedej lásky.
„Všetci ste moji hrdinovia, dnes bude krásny deň,“ povedal Bramble do vysielačky. A vieš, čo sa stalo? Keď Bramble prišiel ku škole, nikto už nebol smutný ani potichu. Pani sova učiteľka tlieskala krídlami a všetci kamaráti ho čakali s veľkým objatím. „Bramble, tvoj hlas v krabičke znel ako teplý čaj!“ volali jeden cez druhého.
Bramble sa usmial a jeho jantárové oči svietili ako dve malé lampášiky. Zistil, že vysielačka bola len taký mostík, ale to najdôležitejšie bolo, že sa navzájom pozdravili. Teraz si už každé ráno všetci hovoria „Ahoj!“ a „Mám ťa rád!“ aj bez striebornej krabičky. A tak to v tom lesnom svete dopadlo úplne najlepšie, pod ochranou veľkého maca a jeho čarovného šálu.
Dobrú noc a krásne ráno!