Bol raz jeden macík a volal sa Bramble. Bramble bol hnedý, veľmi mäkučký a okolo krku mal uviazaný veľký, teplý pletený šál. Šuch-šuch, šuch-šuch, kráčal Bramble po machu a hľadal si miestečko na spánok. Všade v lese už bolo ticho, len lístie si niečo šepkalo.
Zrazu, pozri sa! Čo to tam svieti v tráve? Bolo to malé, hranaté a robilo to jemné: „Bli-blik, bli-blik.“ Bol to zázračný svietiaci tablet, taká interaktívna knižka. Bramble k nej podišiel a jemne sa jej dotkol labkou. Bum-tataram! Nie, to nebol veľký hluk. Bolo to len také tiché „Puf!“ a z knižky vyleteli malé, modré hviezdičky.
Hviezdičky tancovali vo vzduchu priamo pred Bramblovým nosom. „Aha!“ povedal Bramble a zavolal kamarátov. Prišla veverička Pip a sovka Lulu. Všetci sa posadili do mäkkého machu. Knižka začala rozprávať sladkým, medovým hlasom. Rozprávala o vesmírnych kravičkách, ktoré skáču cez mesiac, a o hviezdičkách, ktoré chutia ako vanilkový puding. „Mňam-mňam,“ pomyslel si Bramble.
Knižka ticho hrala: „Cingi-lingi, cingi-lingi.“ Hviezdičky nad nimi pomaly krúžili a svietili ako malé nočné lampičky. Bramble sa cítil veľmi príjemne. Zistil, že aj táto nová, svietiaca vecička vie byť milá a vie pohladiť ako teplá deka. Pip aj Lulu si opreli hlávky o Bramblov teplý šál.
Potom knižka začala svietiť úplne slabučko, ako malá sviečka. „Ššš,“ povedala knižka. „Je čas spinkať.“ Hviezdičky sa pomaly vrátili späť do stránok a svetlo bolo čoraz menšie a mäkšie. Bramble si zívol: „Oá-á-áuh.“
Zázračná knižka zostala ticho ležať v machu a strážila ich sny. Celý les už spal. Bramble, Pip aj Lulu spokojne odfukovali: „Mmm-zzz, mmm-zzz.“ Bol to ten najlepší čas na spánok pod hviezdami. A tak to bolo správne, tiché a dobré. Dobrú noc, Bramble.