Barnaby si siahol na hruď, ale jeho vrecúško s čarovným práškom bolo preč. Okolo neho sa zrazu zdvihla hustá, sivá hmla. Záhrada vyzerala strašidelne a cudzie. Barnabymu sa roztriasli krídelká. Vtom sa z hmly vykotúľal jeho kamarát Fluffy. „Neboj sa, Barnaby, nájdeme cestu spolu,“ povedal veselo a podal mu svoju labku.
Kráčali opatrne cez sivú hmlu. Zrazu sa cez cestu natiahol dlhý, tenký tieň. Vyzeral ako obrovský pazúr! Barnabymu sa rozbúšilo srdiečko a schoval sa za kamaráta. Fluffy sa však len usmial. „Zavri oči, rátaj do tri, strašidlo to nie je, pozri!“ zvolal Fluffy a odvážne poskočil priamo k tomu čiernemu tieňu.
Fluffy chytil dlhý tieň a veselo sa zasmial. Nebol to pazúr, ale vysoká slnečnica, ktorá sa kývala vo vetre. Barnaby si vydýchol a jeho krídla sa upokojili. Vtom začuli čudné cink-cink. Zvuk vychádzal spoza veľkého, machom obrasteného kameňa. Čo by to mohlo byť? Obaja kamaráti sa zvedavo naklonili, aby to zistili.
Za kameňom uvideli obrovský tieň. Vyzeral ako rohatá príšera! Barnaby od strachu stuhol. Ale Fluffy znova zopakoval: „Zavri oči, rátaj do tri, strašidlo to nie je, pozri!“ Boli to len naukladané kvetináče. Barnaby si utrel očká a zrazu zbadal niečo jasné. Na blízkej pavučine sa trblietalo malé zrnko zlatého čarovného prášku.
Kráčali za trblietavou cestičkou, až kým nenašli vrecúško zachytené na malom konáriku. Barnaby ho šťastne schmatol. Hneď vyhodil za hrsť prášku do vzduchu. Puf! Sivá hmla sa v okamihu rozplynula. Pred nimi sa objavil známy chodníček, ktorý viedol priamo k Barnabyho útulnému domčeku v kvete. Konečne videli jasnú cestu domov.
Doma v bezpečí si Barnaby a Fluffy pochutnali na sladkom nektári. Vonku vyšiel mesiac a celá záhrada tíško spala. Barnaby sa už tieňov nebál, lebo vedel, že sú to len neznámi kamaráti. Obaja priatelia sa schúlili do mäkkých okvetných lístkov a spokojne zaspali bok po boku pod jasnými hviezdami.