V smaragdovom kráľovstve menom Háj, kde tráva voňala po mätovom čaji a potoky spievali v tónine C-dur, žil drak menom Zog. Nebol to drak z tých strašidelných príbehov, z ktorých sa vám trasú kolená pod perinou. Zog bol guľatý ako zrelá hruška, mal šupiny vo farbe najjasnejšieho smaragdu a jeho krídla? No, povedzme si pravdu – boli také maličké, že vyzerali skôr ako krídelká motýľa než ako nástroj na lietanie. Kedykoľvek sa pokúsil vzlietnuť, jeho krídelká robili „frap-frap-frap“ a Zog sa namiesto do oblakov vzniesol len pár centimetrov nad zem, než s mäkkým „buch!“ pristál na svojom brušku. Ale Zogovi to nevadilo. Mal dôležitejšie veci na práci, napríklad leštenie svojho zlatého náramku na chvoste a zbieranie lesklých kamienkov do svojej koženej tašky.
Tento rok sa však v Háji dialo niečo podivné. Kalendár už dávno ukazoval december, ale obloha zostávala tvrdohlavo sivá, zaprášená a suchá. Žiadne „chrum-chrum“ pod topánkami. Žiadne snehuliaky s mrkvovými nosmi. Deti smutne hľadeli z okien na svoje osamelé sánky v rohoch chodieb. Kráľovstvo strácalo farbu. Zog cítil v hrudi zvláštne prázdno. Pozrel sa hore na mraky, ktoré tam len tak nehybne viseli ako staré vlnené svetre, a dostal nápad. „Ak sneh nepadá k nám, musíme ísť my za ním,“ vyhlásil a jeho jantárové oči zažiarili. Vedel, že sám tam nedokáže vyletieť, a tak zavolal svojho najlepšieho priateľa, veveričiaka Pipa.
Pip bol navigátor par excellence. Mal mapu nakreslenú na veľkom javorovom liste a nos neustále v pohybe. „Zog, tie mraky nie sú len smutné. Oni sú zaseknuté!“ vysvetlil Pip a ukázal na obzor. Spoločne sa vydali k Schodisku hviezdneho svitu – k vysokým skalám, ktoré sa dotýkali neba. Zog kráčal svojím typickým kolísavým krokom, „ťap-hop, ťap-hop“, a jeho chvost nadšene vrtel. Cesta bola strmá. Keď Zogovi dochádzal dych a jeho malé krídelká márne kmitali, Pip ho povzbudzoval: „Ešte kúsok, veľký bracho! Predstav si ten pocit, keď sa prvýkrát dotkneš obláčika. Stavím sa, že chutí ako vata!“
Konečne dorazili na vrchol, priamo do srdca Kumulusového baldachýnu. Lenže namiesto nadýchaného raja našli niečo, čo pripomínalo čakáreň u veľmi prísneho lekára. Mraky tu boli obrovské, ťažké a zamračené. Hovorili si „Hnevomraky“. A uprostred nich stál On. Strážca mrazu. Bol to vysoký, priesvitný chlapík s fúzmi z cencúľov, ktorý veril, že zima musí byť tichá, vážna a poriadne nudná. „Ticho tam dole!“ zahrmel Strážca. „Sneh je vážna vec. Nedovolím, aby ste tu robili rozruch. Poriadok musí byť!“ Zog si však všimol niečo, čo Strážca neuvidel. Jeden z veľkých mrakov sa mierne zatriasol, keď sa ho omylom dotkol Pipov huňatý chvost.
Zog si spomenul na vec, ktorú nosil vo svojej taške – „Pierko ľahkomyseľnosti“. Bolo dlhé, modré a neuveriteľne jemné. „Pip,“ zašepkal Zog, „tieto mraky nie sú zlé. Sú len strašne nafúknuté a potrebujú... uvoľniť napätie.“ A vtedy Zog dostal ten najlepší, najbláznivejší nápad v dejinách drakov. „Počuj, si ty niekedy šteklivý?“ opýtal sa Pip. „Ja? Až za ušami!“ zasmial sa veveričiak. Zog sa usmial svojím širokým dračím úsmevom: „Tak ideme štekliť mraky!“
Strážca mrazu sa snažil protestovať, ale Zog bol už v pohybe. S nečakanou obratnosťou začal behať od jedného mraku k druhému. Svojimi krátkymi, zamatovými oranžovými rožkami a modrým pierkom začal jemne prechádzať po bruškách mrakov. Pip sa pridal a svojimi labkami vykonával rýchle „cupy-lupy“ po ich bielych bokoch. Najprv sa ozvalo len tiché „hi-hi“, potom bublavé „cha-cha“ a zrazu – „BUM!“. Najväčší mrak sa podvolil. Začal sa triasť od smiechu tak silno, že z neho vystrelili miliardy strieborných iskričiek.
Bol to „Štekli-útok“! Strážca mrazu od úžasu stratil svoj prísny výraz, keď ho zasiahla vlna čistého nadšenia. „Puf! Prásk! Chichichi!“ Mraky sa doslova pukali od smiechu. A čo sa stane, keď sa mrak poriadne zasmeje? Premení sa na sneh! Ale nie na obyčajný sneh. Na „SMECHOSNEH“. Z oblohy sa začali sypať vločky, ktoré tancovali, krútili sa a padali dolu na kráľovstvo Háj v rytme veselého valčíka. Zog sledoval, ako sa sivá obloha mení na žiarivú bielu perinu.
Strážca mrazu si utrel slzu smiechu z cencúľového oka a uznal: „Možno som sa mýlil. Radosť je v skutočnosti ten najlepší palivový motor pre ročné obdobia.“ Zog a Pip sa šmýkali po čerstvo zasnežených svahoch späť domov. Zog sa necítil ako nešikovný drak, ktorý nevie lietať. Cítil sa ako hrdina, ktorý dokázal, že aj s malými krídlami a veľkým zmyslom pre humor sa dajú pohnúť hory – alebo aspoň rozosmiať oblohu. Keď prišli do dediny, deti už vyťahovali sánky a vzduchom znelo nadšené „Juchú!“. A tak sa v kráľovstve Háj opäť začala zima, aká má byť. Voňavá, biela a plná smiechu. Presne tak, ako to Zog naplánoval.