Bol raz jeden drak a volal sa Zog. Ale nebol to len tak hociaký drak. Zog bol sýtozelený, guľatučký ako dobre urastená hruška a mal krídla – ach, tie krídla! Boli také tenučké a maličké, že vyzerali skôr ako mydlové bubliny než ako poriadny dračí pohon. Keď sa ich snažil použiť, robili len jemné: „Trep-trep-trep!“ Ale Zogovi to nevadilo. Zog mal totiž niečo oveľa dôležitejšie – srdce veľké ako svet a najpohodlnejšiu jaskyňu v Šepkajúcom lese.
Jedného večera, práve keď si Zog vyleštil svoju obľúbenú zbierku okrúhlych kamienkov a uložil sa do machovej postieľky, stalo sa niečo zvláštne. Viete, čo sa stane, keď niekto pomaly sfúkne sviečku? Presne to sa stalo s jeho lesom. Magické kvety, ktoré bežne svietili ako lampášiky, začali blednúť. Stromy stratili svoju striebornú žiaru a všetko navokolo začalo neprirodzene šednúť. Zog si potiahol vlnenú deku až pod nos. „Tu v jaskyni je mi dobre,“ pomyslel si. „Tu je tma v poriadku.“ Ale potom začul smutné húkanie svojich kamarátov sov, ktoré v tej hustej sivej tme narážali do konárov. Bum! Tresk! Uf! Zog vedel, že ak niečo neurobí, les navždy zhasne.
Zog stál pred veľkým rozhodnutím. Zostať v teple pod perinou, alebo sa vydať na Najvyšší vrchol za Mesiacom? „Hm,“ zamrnčal Zog a jeho jantárové oči blikali v prítmí. „Moje krídla ma tam nevyvezú, ale moje nohy... tie vedia poskakovať!“ A tak si prehodil cez plecia svoju koženú brašnu, skontroloval zlatý krúžok na chvoste a vyrazil. „Hop-čip, hop-čip!“ ozývalo sa lesom, ako Zog tmolil po cestičke.
Cesta nebola jednoduchá. V Húštine dlhých tieňov stretol Tieňovú líšku. Chúďa, schúlená pod kríkom sa triasla od strachu. „Stratila som svetlo svojich očí,“ plakala líška. Zog neváhal. Vedel, že má v brašne poslednú kúsok sušeného jablka, ktorým sa chcel posilniť. Rozdelil sa s ňou a hrejivo sa na ňu usmial. „Neboj sa, ja idem za Mesiacom. Pôjdeš kúsok so mnou?“ V tej chvíli Zog pochopil dôležitú vec: odvaha nie je v tom, že sa nebojíš, ale v tom, že ideš ďalej, aj keď sa ti trošku trasú kolená.
Stúpanie na Najvyšší vrchol bolo dlhé. „Fúúúú!“ fičal horský vietor a Zogovi sa na malých krídelkách robila námraza. Každých desať metrov mal chuť sa otočiť a bežať späť k svojej postieľke. Ale potom si spomenul na kvety, ktoré bez svetla nevedia rozkvitnúť, a znova sa odrazil. „Bum! Hop! Plesk!“ Zog nebol najrýchlejší lezec, občas sa skotúľal ako zelená lopta, ale vždy vstal, oprášil si smaragdové šupiny a pokračoval.
Keď konečne dorazil na úplný vrchol, našiel tam Mesiac. Ale páni, ten Mesiac vyzeral smutne! Bol bledý, zaprášený a takmer ho nebolo vidieť. „Pán Mesiac?“ oslovil ho Zog jemne. Mesiac si povzdychol: „Ach, malý drak. Som taký osamelý. Nikto sem nechodí, nikto sa so mnou nerozpráva, a tak strácam silu svietiť.“ Zog vyskočil na skalu a začal nadšene rozprávať. Rozprával o svojich kamienkoch, o smiešnej líške aj o tom, ako mu krídla robia „trep-trep“. Mesiac sa začal usmievať a s každým jeho úsmevom sa do sveta vracalo strieborné svetlo.
„Zog, máš veľké srdce,“ povedal Mesiac a podal mu malý, žiariaci úlomok – Strieborný mesačný čriepok. „Tento kúsok svetla nikdy nezhasne, pretože ho bude živiť tvoja dobrota.“ Zog opatrne vložil čriepok do svojej brašny. Zrazu celá taška zasvietila! Keď sa vracal domov, už nebol v lese stratený nikto. Zog kráčal ako živý maják a za ním sa prebúdzali kvety, sovy radostne krúžili nad jeho hlavou a Tieňová líška mu kývala na pozdrav.
A tak Zog zistil, že aj keď má malé krídla a miluje svoje pohodlie, dokáže veľké veci. Vrátil sa do svojej jaskyne, Čriepok zavesil nad vchod a celý Šepkajúci les odvtedy spal v bezpečnom, jemnom svetle. Zog sa schúlil do machu, spokojne odfúkol a presne takto to bolo správne.