Poznáš ten pocit, keď je všetko ticho? Ale myslím naozaj, naozajstné ticho. Také, čo ti štelí v ušiach. Náš kamarát Echo presne toto zažil. Echo je chlapec, ktorý nadovšetko miluje rytmus. Má na krku veľké slúchadlá a tričko so vzormi, ktoré vyzerajú ako tancujúca hudba.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Echo sa zobudil a... ticho. Budík netikal. Kakao v hrnci nesyčalo: „Ssss.“ Dokonca ani vietor za oknom nehvízdal: „Fííí.“ Celé mesto bolo ako schované pod obrovským neviditeľným vankúšom. Čo myslíš, kam sa podeli všetky zvuky? Echo si nasadil svoje slúchadlá a tie zrazu zablikali. Videl niečo, čo iní nie – neviditeľnú hmlu, ktorá kradla každý zvuk. „Bum! Tresk! Šup!“ Všetko bolo preč.
Echo sa vybral do ulíc. Cup-cup, cup-cup, kráčal po mačacích hlavách, ale nebolo nič počuť. Videl uja pekára, ako v strede zívania zamrzol ako socha. Všade okolo sa vznášala strieborná hmla. Echo sledoval svetelné vlnky na svojich slúchadlách. Tie ho zaviedli až na hlavné námestie. A hádaj, čo tam našiel? V strede sa vznášala malá kovová guľôčka – Pamäťová sféra. Celá sa triasla a pohlcovala zvuky, akoby sa bála.
„Neboj sa,“ zašepkal Echo, hoci ho nebolo počuť. Pochopil, že guľôčka je vystrašená z toho veľkého mestského hluku. A tak namiesto toho, aby ju pokarhal, stlačil na svojich slúchadlách gombík. Začal jej púšťať tie najjemnejšie zvuky, ktoré mal nahraté: pradenie mačky „mrrr-mrrr“ a tichý dáždik dopadajúci na listy „ťuk-ťuk“.
Zrazu sa to stalo! Neviditeľná bublina praskla. „Puk!“ A v tom momente sa do mesta vrátil život. Autá zatrúbili, vtáčiky zaspievali a ujo pekár dokončil svoje zívnutie. Svet bol opäť plný pesničiek, ale tentoraz zneli akosi krajšie a jemnejšie. Echo sa usmial, dotkol sa svojho náramku a vedel, že niekedy stačí len poriadne počúvať, aby sme všetko napravili. A tak to nakoniec dopadlo presne tak, ako malo – vesele a s pekným rytmom.