V Kráľovstve vážnych tvárí bolo ticho také husté, že by si ho mohli krájať na chlieb. Ľudia tu nechodili, oni sa vznášali. Nerečnili, oni prednášali. A smiech? Ten tu bol vzácnejší než diamantový prach v rannom čaji. V tomto kráľovstve žila Princezná Hana. Mala deväť rokov, v hlave celú encyklopédiu kráľovskej etikety a v rukách vždy perfektne vyžehlenú vreckovku. Hana milovala poriadok. Verila, že keď bude dostatočne vážna, stane sa tou najlepšou panovníčkou, akú kedy svet videl. Lenže osud mal v pláne niečo iné. Niečo, čo malo prísť presne v deň jej deviatych narodenín.
„Hana, moja drahá,“ povedal jej otec, Kráľ Prísny, ktorého tvár vyzerala ako vytesaná z mramoru (a pravdepodobne sa ani počas spánku nepohol o milimeter). „Dnes dostaneš naše rodinné dedičstvo. Najmúdrejšiu korunu v histórii. Volá sa Zlatica a nosili ju všetci dôležití predkovia. Priprav sa, o chvíľu sa začína hostina s vyslancom Mrakošom. Musíme pôsobiť... no, ako vždy. Vážne.“
Keď Kráľ Prísny položil Hane na hlavu ťažký zlatý šperk, ozvalo sa jemné Cink! a potom dlhé, hlboké... Zíííív! Hana stuhla. „Počul si to, ocko?“ šepla. Kráľ si len upravil rukavičky a odišiel. Hana zostala pred zrkadlom sama. Zrazu koruna na jej hlave poskočila. Hups! „Hej, ty v tom zrkadle! Máš rozcuchaný účes, alebo je to len tvojím novým kamošom – teda mnou?“ ozval sa piskľavý, veselý hlas. Koruna prehovorila! Hana vyvalila oči. „Ty si... Zlatica? Máš byť studnica múdrosti a vážnosti!“ Zlatica sa len zasmiala: „Múdrosť? Jasné! Vieš, prečo majú kostlivci v kráľovskej krypte taký pokoj? Lebo im nikto nelezie na nervy! Haha! Bum-tatarata!“ Hana si zakryla ústa. „Ticho! Musíme ísť na hostinu. Bude tam vyslanec Mrakoš zo susedstva a ten sa neusmial od roku tisíc pätsto desať!“
Vstúpili do Zrkadlovej sály. Bolo tam také ticho, že bolo počuť aj to, ako v rohu pavúk tká sieť. Šuch-šuch. Kráľ Prísny sedel v čele, vyslanec Mrakoš oproti nemu, tvár mal sivú ako búrkový mrak. Hana si sadla, chrbát vystretý ako pravítko. Hlavný komorník priniesol polievku. A vtedy to prišlo. Zlatica sa nahla k Haninmu uchu (teda, k jej hlave, keďže uši nemala) a nahlas, na celú sálu, zahlásila: „Hana! Vieš, čo povie jedna ryba druhej v tejto polievke? Nič, lebo sú obe varené! Čľup!“
Hana skoro vyprskla vodu. „Achoo!“ predstierala kašeľ. „Prepáčte, alergia na... zlato?“ zaklamala narýchlo. Kráľ Prísny nadvihol obočie. Mrakoš ani nemrkol. Ale Zlatica sa len rozbiehala. „Hej, Mrakoš! Máš tvár ako zmoknutý pudel. Vieš, prečo chodia králi v tomto štáte vždy v páre? Aby sa mal kto pozerať na druhú stranu, keď ten prvý zakopne! Buch!“ Koruna sa na Haninej hlave triasla od smiechu. Hana sa snažila korunu pritlačiť rukami, potom si na ňu nenápadne natiahla veľký klobúk, ktorý našla na vešiaku. Ale Zlatica spod klobúka kričala ešte hlasnejšie: „Tu je tma ako v kráľovskej pokladnici po výpredaji! Pustite ma von, chcem dopovedať ten o paradajke!“
Situácia bola kritická. Hlavný komorník od hrôzy upustil striebornú tácku – Tresk-plesk! – a polievka skončila na vzácnej knihe Kráľovského protokolu. Vyslanec Mrakoš vstal. „Toto je urážka! Táto koruna sa mi vysmieva!“ Hana videla otcovu bledú tvár. Vedela, že ak niečo neurobí, bude z toho diplomatická vojna. Mohla by sa rozplakať, mohla by utiecť... ale vtedy pocítila v bruchu niečo zvláštne. Šteklenie. Zlatica práve rozprávala vtip o tom, prečo si princezné nekupujú topánky na opätku (lebo by boli príliš vysoko nad vecou). Hana sa neudržala.
„Pche-he-hééé!“ vybuchla Hana do nekontrolovateľného smiechu. Celá sála stuhla. Hana si zložila klobúk, narovnala Zlaticu a pozrela sa priamo na Mrakoša. „Pán vyslanec, viete, čo je najhoršie na tom byť kráľom? Že sa musíte tváriť, že vás netlačí topánka, aj keď vám v nej tancuje škriatok!“ Zlatica nadšene vykríkla: „Presne! A vieš, prečo majú mraky sivú farbu? Lebo Mrakoš im kradne náladu! Šup!“
Hana sa začala nahlas smiať a rozprávať vlastné postrehy o tom, aké trápne je, keď komorník pri klaňaní vždy nápadne nahlas odfúkne. Zrazu sa stalo niečo nevídané. Kútik úst vyslanca Mrakoša sa chvel. Potom sa ozvalo suché Chich-chich. A nakoniec – BUM! – Mrakoš sa rozosmial tak silno, až mu zabehla minerálka. „To je pravda! Tie vaše hostiny sú také nudné, že som si sem musel priniesť vlastné vankúšiky na spanie pod oblečením!“
Kráľ Prísny zostal v šoku, ale keď videl, ako sa Hana a Mrakoš smejú, jeho kamenná tvár konečne povolila. „Nuž,“ povedal potichu, „možno tá koruna nie je múdra v tom, že vie dejepis, ale v tom, že vie, kedy treba uvoľniť kravatu.“ Večera sa zmenila na najlepšiu párty v histórii kráľovstva. Zlatica sypala vtipy ako z rukáva (či skôr zo zlata), Hana tancovala a prvýkrát sa necítila ako bábika z porcelánu, ale ako skutočné dievča.
Keď sa večer Hana ukladala do postele a odkladala Zlaticu na nočný stolík, koruna zamumlala: „Dobrá práca, šéfka. Ale zajtra skúsime niečo o tvojom učiteľovi klavíra, dobre? Ten má uši ako lopúchy...“ Hana sa len usmiala. „Dohodnuté, Zlatica. Ale najprv mi ich povieš vopred, aspoň tie najhoršie.“
A tak sa v Kráľovstve vážnych tvárí začalo konečne dýchať. Hana pochopila, že byť dobrou panovníčkou neznamená mať vždy vážnu tvár, ale vedieť rozosmiať tých, ktorí majú ťažké srdce. A Zlatica? Tá bola šťastná, že má konečne publikum, ktoré sa nebojí poriadneho Ha-ha-ha! A tak to všetko dopadlo presne tak, ako malo – veselo, hlučne a s korunou, ktorá mala vždy posledné slovo.