Kde bolo, tam bolo, v hustom a prastarom lese, kde stromy majú uši a mach vonia po tichej mágii, žila Nova. Ale Nova nebola len také obyčajné dievča. Bola to dcéra hviezd. Mala vlasy utkané z polnočnej fialovej a tmavej modrej, v ktorých jej pri každom pohybe svietili skutočné súhvezdia. Keď otočila hlavu, mohli ste na jej zátylku uvidieť Veľký voz, a keď sa usmiala, jej strieborné pehy na nose sa rozžiarili ako mliečna dráha. Nova nenosila topánky, pretože gravitácia pre ňu bola len taký vágny návrh – radšej sa vznášala pár centimetrov nad zemou, akoby tancovala na neviditeľnom oblaku.
Jedného večera sa Nova vybrala do Hlbokého lesa, aby pozdravila svetlušky. Pri boku jej viselo malé vrecúško s hviezdnym prachom. Ten prach bol vzácny – bola to čistá radosť zabudnutých planét, rozdrvená na jemučký, svetielkujúci prášok. „Pšššt,“ šepkala Nova stromom, „idem len na návštevu.“ Prišla až k starému, opustenému mlynu pri rieke. Ten mlyn tam stál stovky rokov. Bol starý, mrzutý a jeho drevo vŕzgalo ako starý dedo s reumatizmom. Mlynské koleso sa nepohlo už celé desaťročia a mlynské kamene boli pokryté hrubou vrstvou prachu a pavučín. Nova si všimla, že jedna podlahová doska na terase mlyna nepekne trčí. „To opravíme,“ pomyslela si a siahla po vrecúšku.
Ale viete, čo sa stane, keď sa hviezda, čo trochu priveľa sníva, pokúsi o manuálnu prácu? Šup! Nova zakopla o koreň stromu. „Och, fíha!“ vykríkla, keď sa vznášala hore nohami. A vtom sa to stalo – BUUUCH! Celé jej vrecúško sa roztrhlo a všetok ten čarovný hviezdny prach sa vysypal priamo do útrob starého mlyna. Prach sa dostal do kolies, pod strechu, medzi ozubené prevody aj priamo do mlynských kameňov. Na sekundu nastalo ticho. A potom... „He-he-he? Ha-ha-hu?“ Celým lesom otriaslo hlboké, drevené zachichotanie. Mlyn sa začal triasť. Nebolo to zemetrasenie, bol to záchvat smiechu!
„Čo to bolo za vtip?“ zahrmel mlyn hlasom, ktorý znel ako padajúce polená. „Prečo majú stromy v zime radi kúrenie? Lebo by inak boli na vetve!“ A potom mlyn vybuchol do takého smiechu, až mu zo strechy odletelo pár škridiel. Nova vyvalila oči. Jej hviezdny prach mlyn nielen prebudil, on ho premenil na gigantického komika v klobúku zo šindľov! Hviezdny prach bol totiž plný radosti a tento mlyn bol osamelý tak dlho, že teraz tú radosť nevedel zastaviť. „Viete, čo hovorí jedna rieka druhej?“ kričal mlyn na celý les a jeho mlynské koleso sa točilo tak rýchlo, až voda striekala na všetky strany. „Nič, len mu kývne prúdom! Ha-ha-ha-hummm!“
Zvieratká v lese boli v šoku. Barnaby, stará ospalá sova, spadol z konára priamo do machu. „Čo je to za hluk?“ húkal a utieral si oči. Ale mlyn ho nenechal na pokoji. „Hej, sova! Vieš, prečo majú sovy také veľké oči? Aby lepšie videli, koľko je hodín, keď nemajú hodinky! Puf!“ Mlyn sa triasol tak silno, až sa okrúhle kamienky v rieke začali tiež chichotať. Celá rieka teraz nešumela, ale doslova bublala smiechom. „Hi-hi-hi,“ ozývalo sa zdola. Aj veveričky, ktoré sú zvyčajne dosť sarkastické, prestali lúskať orechy. Ale po hodine neustáleho humoru začal byť les unavený. Nikto nemohol spať. A čo bolo horšie, mlyn sa smial tak prudko, že sa mu začali uvoľňovať trámy. „Pomoc, ja sa... roz-ha-ha-padnem!“ krochkal mlyn medzi vtipmi a z komína mu lietali iskry radosti.
Nova pochopila, že musí konať. Mlyn nebol zlý, bol len strašne hladný po spoločnosti a teraz sa snažil vynahradiť si tie roky samoty naraz. „Dosť, pán Mlyn! Musíte sa upokojiť, inak si vytrasiete všetky klince!“ zakričala Nova a vzniesla sa mu priamo pred jeho drevenú tvár, ktorú tvorili dve okná a dvere. Ale mlyn ju nepočúval. „Ešte jeden! Prečo hviezdy nechodia do školy? Lebo už majú milióny jasných nápadov! BUM!“ Nova sa usmiala, hoci to bolo vážne. Vedela, čo mlyn potrebuje. Potreboval rovnováhu. Dotkla sa svojho mesačného čelenky a začala ticho spievať. Nebola to pesnička so slovami, bol to 'upokojujúci šum' súhvezdí, melódia, ktorú spievajú galaxie, keď ukladajú planéty spať.
„Hmmmm-ummm-ááá,“ spievala Nova a krúžila okolo mlyna. Jej strieborné prsty kreslili vo vzduchu žiariace vzory. Postupne sa divoký smiech mlyna začal meniť na rytmické, hlboké a hrejivé 'Ho-ho-ho'. Mlynské koleso spomalilo a začalo sa otáčať v pravidelnom tempe. „Cítiš to?“ šepla Nova. „Nemusíš vykričať všetky vtipy sveta dnes večer. Les tu bude aj zajtra.“ Mlyn si dlho a spokojne vydýchol, až sa lístie na stromoch zachvelo. „Bolo mi tak smutno, Nova,“ priznal mlyn tichšie, a jeho hlas teraz znel ako teplý čaj. „Nikto sa so mnou nerozprával sto rokov.“ Nova ho pohladila po hrubom tráme. „Teraz si rozprávač lesa. Ale rozprávač musí vedieť aj kedy mlčať, aby si les mohol vypočuť tvoj ďalší príbeh.“
Od tej noci už Hlboký les nikdy nebol tichým, smutným miestom. Mlyn ostal zázračný – v hviezdnom prachu sa jeho drevo lesklo aj v najväčšej tme. Každý večer, keď vyjde mesiac, sa zvieratká stretnú pri rieke. Mlyn im porozpráva jeden, naozaj len jeden dobrý vtip na dobrú noc, a potom im spustí rozprávku o starých časoch, zatiaľ čo jeho koleso ticho klape o hladinu rieky: „Klap-klap, smiech-a-kľud, klap-klap.“ Nova sa tam vracia každý spln s novým vrecúškom (tentoraz si dáva veľký pozor, kam kráča), aby mlynu priniesla najnovšie správy z mliečnej dráhy. A tak to v tom lese zostalo – s humorom, ktorý lieči, a tichom, ktoré spája. A to je koniec dnešného príbehu, presne tak, ako to má byť.