Kdesi hlboko v lese Šeptajúcich vetrov, tam, kde mach vonia ako čerstvo upečený koláč a stromy si medzi sebou rozprávajú vtipy, býval malý líšiak menom Cinder. Nebol to však hocijaký líšiak. Cinder mal kožúšok farby praskajúcej jesennej vatry, štyri čierne ponožky na labkách a na tvári... tadam! Námornícku modrú ninjovskú masku! Pri boku sa mu hojdal drevený meč a v srdci mal veľký sen: stať sa tým najtichším a najšikovnejším strážcom celého lesa.
Jedného slnečného rána sa Cinder rozhodol, že nastal čas na najťažší tréning zo všetkých. Tréning rovnováhy na Starom machovom kmeni. Viete si predstaviť taký kmeň? Bol dlhý, pokrytý klzkým zeleným machom a knísal sa presne uprostred lesnej čistinky. „Ninja musí byť ľahký ako padajúci list,“ zašepkal si Cinder a upravil si masku. Šup! Jedna labka. Šup! Druhá labka. Pomaly, tichučko, s chvostom vystretým ako anténa sa tisol k samému koncu kmeňa. Sústredil sa tak veľmi, že si nevšimol, čo sa deje nad ním.
A práve vtedy sa to stalo. Z neba sa zniesla sova menom Barnaby. Barnaby bol veľmi slušný, ale aj veľmi, naozaj veľmi ťažký a ospalý lesný občan. Barnaby hľadal miesto na krátky poobedný spánok a ten druhý, voľný koniec kmeňa sa mu zdal ideálny. „Hú-hú, to je ale pekná posteľ,“ zamrmlal Barnaby a... BUM! Pristál na kmeni celou svojou váhou.
Čo myslíte, čo sa stalo s malým Cinderom? Kmeň zafungoval ako obrovský prak! Kým Cinder stihol povedať „líščie ucho“, už letel. Fíha! Vystrelilo ho to vysoko, vyššie než najvyššie papradie, priamo do korún borovíc. „Aaaaa-fuj-fika!“ skríkol Cinder, keď sa vo vzduchu premetol ako chlpatá oranžová guľôčka. Viete si predstaviť, ako vysoko bol? Vrcholky stromov mal teraz pod bruškom a veveričky, ktoré si hore lúskali oriešky, skoro vypustili zásoby z labiek.
„Pozor, ninja letí!“ kričali veveričky a chichotali sa, až sa za bruchá popadali. Cinder sa však nevzdal. Hoci mu vietor strapatil srsť a maska mu takmer zakryla oči, spomenul si na svoj ninjovský kódex. „Ninja sa nikdy nevzdáva, ninja lieta s gráciou!“ Pomohol si svojím dreveným mečom. Zip! Zachytil sa ním o silnú, pružnú lianu, ktorá visela z borovice. Švih! Zatočil sa na nej ako na kolotoči a elegantným oblúkom sa zniesol nadol. Puf! Dopadol do mäkkého machu presne do ukážkovej ninjovskej pózy – jedna labka vpredu, druhá vzadu a chvost perfektne vyrovnaný.
Barnaby, ktorý sa medzitým na kmeni prebudil, len udivene vyvalil svoje veľké žlté oči. „Och, drahý priateľu, to bol ale štart! Odpustite mi, nechcel som z vás urobiť raketu,“ húkal ospalo. Cinder sa potichu zasmial a utrel si prach z masky. Uvedomil si, že ani ten najlepší ninja nemôže naplánovať úplne všetko. Niekedy vám les podloží nohy a inokedy vás vystrelí ku hviezdam, aby ste videli svet z inej perspektívy.
Cinder vytiahol zo svojho batôžka sušené jabĺčko a rozdelil sa s Barnabym. Sedeli tam spolu na tom istom kmeni, ktorý ich predtým tak prekvapil. Cinder zistil, že nečakané dobrodružstvo je niekedy lepšie než desať hodín nudného tréningu. A tak sa z náhodného letu stalo nové priateľstvo a lekcia, že dôležité nie je len udržať rovnováhu, ale vedieť so smiechom pristáť, keď vás život vyhodí do oblakov. A tak to v lese Šeptajúcich vetrov dopadlo presne tak, ako malo – veselo, bezpečne a s bruškami plnými dobrôt.