Kde bolo, tam bolo, v lesíku Strieborného machu, bývala sova menom Luna. Nebola to hocijaká sova. Luna bola snehobiela, bacuľatá ako čerstvo upečená buchta a na hlave hrdo nosila maličký čarodejnícky klobúk s trblietavými hviezdičkami. Navyše mala na zobáčiku okrúhle okuliare, lebo strašne rada čítala múdre knihy. Väčšinu času sedela ticho na svojom dube, až kým jedného dňa – šuch-šuch v lístí! – nenašla pod obrovskou papraďou niečo žiariace. Predstav si, boli to malé zlaté topánočky!
Luna si upravila okuliare, šuchla do nich svoje pazúriky a vtom – Cingi-lingi! Šteklenie ju prekvapilo od špičiek nôh až po koniec krídel. A vtedy sa to stalo. Luna si všimla, že mach na stromoch rastie najviac na severnej strane. Puf! Len čo to zistila, jej nohy urobili: Tup-tup-tap! Topánočky ju prinútili tancovať divokú polku priamo na lesnom chodníku. Luna sa točila ako vreteno a jej hviezdičkový klobúk jej skoro spadol do očí. „Och, čo sa to deje?“ čudovala sa so smiechom.
Aká to bola zábava! No topánočky boli poriadne nezbedné. Keď sa Luna od veveričky dozvedela, prečo si schováva oriešky do zeme, jej nohy začali tancovať rytmický balet. Vrrr-bác! Luna skákala cez pne a točila piruety. Vieš si predstaviť, ako taká múdra sova tancuje balet? Klap-klap, klap-klap! Chcela si síce v pokoji čítať, ale topánky ju zakaždým, keď zistila niečo nové, vystrelili do vzduchu ako malú huňatú raketu. Bum-puf!
Luna však čoskoro stretla starého mrzutého jazveca. Chudák jazvec sa stratil a nevedel nájsť cestu domov k svojej nore. Luna nezaváhala. „Netráp sa, pán Jazvec,“ povedala milo, „naučím ťa, ako sa orientovať podľa hviezd na oblohe.“ Ako mu vysvetľovala, ktorá hviezda ukazuje cestu, jej topánočky začali žiariť jasnejšie než kedykoľvek predtým. Začal sa ten najúžasnejší tanec – Veľký vedomostný valčík. Luna sa vznášala, krúžila a jazvec sa k nej pridal, až kým sa od smiechu neprestal mračiť.
Luna vtedy pochopila dôležitú vec. Učenie nie je len o tichom sedení nad knihami. Je to veľká oslava, pri ktorej tancuje srdce aj nohy! Odvtedy Luna hrdo nosí svoje zlaté topánočky a zakaždým, keď sa naučí niečo nové alebo niekomu poradí, lesom sa ozve veselé: Tap-tap-tup! A tak to v lese Strieborného machu dopadlo presne tak, ako malo – múdro, veselo a poriadne vytancovane.