Kde bolo, tam bolo, v hlbokom Šepkajúcom lese rástol starý Dub. A práve v ňom bývala Luna. Luna nebola obyčajná sova. Bola to biela, huňatá sovička s malým čarodejníckym klobúčikom na hlave a okrúhlymi okuliarmi na zobáčiku. Šup! Jedného večera si Luna nasadila okuliare a zistila úžasnú vec. Jej hniezdo nebolo len z prútia, bol to Hviezdny koráb! „Hú-hú, priatelia, nastupovať!“ zvolala Luna.
Jej kamarát, veverička Hryzko, priskočil s huňatým chvostom a plšík spáč sa len lenivo prevalil do mäkkého machu. „Kam letíme, kapitánka Luna?“ spýtal sa Hryzko. Luna ukázala krídlom so strieborným pierkom na oblohu. „Ideme zistiť, prečo strieborný prach na Mliečnej dráhe prestáva žiariť. Pripravte sa! Raz, dva, tri... Fíííííí!“ Celé hniezdo sa vznieslo a vyletelo vysoko nad stromy. Cítite ten vietor v ušiach? Bzzz-bzzz! Hniezdo bzučalo ako čarovný včelí úľ a mierilo priamo ku hviezdam.
Cesta bola veselá. Leteli cez Maršmelónovú hmlovinu, kde boli obláčiky také mäkké, že do nich hniezdo len jemne buchlo – „Bum!“. Luna pozorne sledovala cestu cez svoje sklíčka. Zrazu uvideli strážcu hviezd. Bol to smutný pán s dlhou bradou, ktorý hľadal niečo pod veľkým ďalekohľadom. „Stratil som okuliare!“ nariekal. „Bez nich nevidím, kde mám rozsiať strieborný prach, a tak hviezdy hasnú.“ Luna vedela, čo má robiť. Hoci bola malá, mala veľké srdce a múdru hlavu.
„Nebojte sa, strážca, ja vám pomôžem!“ povedala Luna. Spolu s Hryzkom a plšíkom začali prehľadávať strieborné kopce. „Aha! Tu sú!“ vykríkol Hryzko a vytiahol okuliare spoza vesmírneho kameňa. Luna však zistila, že strážca je stále smutný. „Viete,“ pošepkala Luna, „strieborný prach nie sú len kamienky. Je to smiech z dobrých rozprávok.“ A tak Luna začala rozprávať tú najveselšiu rozprávku o lese, akú poznala. O tom, ako Hryzko raz hľadal oriešok a našiel vlastný chvost. Strážca sa začal smiať – „Cha-cha-cha!“ – a zrazu sa všade okolo rozletel jasný, trblietavý prach.
Mliečna dráha sa opäť rozžiarila ako vianočný stromček. Luna a jej posádka splnili svoju úlohu. „Je čas vrátiť sa domov,“ zívla si Luna. Hniezdo sa pomaly šmýkalo dole po mesačnom lúči. Ššššš-puf! Hniezdo pristálo presne na svojom mieste v starom Dube. Luna si zložila okuliare, uložila kamarátov do mäkkých perín a spokojne si vydýchla. Vedela, že tie najväčšie záhady sa vyriešia láskavosťou a dobrým priateľstvom. A tak sa dnes všetkým v lese snívali tie najkrajšie hviezdne sny.