Kde bolo, tam bolo, v dedinke Šeptajúcich vŕb bývala malá ninja mačička menom Shiki. Shiki mala strieborné vlásky, dve hebké ušká a na čele lesklú kovovú čelenku so znakom jin a jang. Bola rýchla ako blesk! „Fíha!“ – a už jej nebolo. Ale viete čo? Aj keď bola Shiki šikovná, občas sa trošku bála, keď bolo okolo nej príliš veľké ticho.
Jedného dňa dostala dôležitú úlohu. Musela prejsť cez Údolie tieňov a priniesť čarovný drahokam Úsvitu. Shiki si upravila svoje modré oblečenie, skontrolovala huňatý chvostík a vyrazila. Ale zrazu – „Puf!“ – z lesa vyšla hustá mliečna hmla. Bola taká biela a Hustá, že Shiki nevidela ani na špičku svojho malého nosa. „Kde som?“ pýtala sa potichu. Počujete to ticho aj vy? Bolo to také to strašidelné ticho, ktoré vám hovorí: „Boj sa!“
Shiki chcela utekať. Skákala sem a tam, „Hop! Šup!“, ale čím rýchlejšie utekala, tým viac sa v hmle strácala. Zakopla o vlastné sandále a srdiečko jej tĺklo ako malý bubon: bum-bum, bum-bum. Hmla jej šepkala do ušiek strašidelné veci a Shiki cítila, že sa jej stráca odvaha. Zastala. Čo teraz urobí? Utečie domov? Nie, Shiki si spomenula na svoju čelenku.
Sadla si do trávy a zavrela svoje farebné očká – jedno jantárové a jedno modré. Zhlboka sa nadýchla. Nádych... a výdych. Dotkla sa prstami symbolu jin a jang na čele. Uvedomila si, že tma nie je nepriateľ, je to len miesto, kde čaká svetlo. „Som pokojná ako jazero,“ povedala si. A vtom – „Cing!“ – jej čelenka sa rozžiarila jemným, zlatistým svetlom.
To svetlo nebolo silné, ale bolo pokojné. Shiki zrazu videla cestu cez hmlu. Už neutekala, ale kráčala s istotou, krok za krokom. Hmla sa rozostúpila, akoby jej dávala prednosť. Shiki našla krásny drahokam a priniesla ho domov do dedinky. Už sa viac nebála ticha ani hmly, pretože vedela, že v každom z nás svieti malé svetielko, ktoré stačí len nájsť. A tak Shiki, naša strieborná ninja mačička, zaspala s pokojným srdiečkom. Dobrú noc.