Kde bolo, tam bolo, v Šeptajúcom vŕbovom lese, žila dievčenská nindža mačička menom Shiki. Shiki mala vlásky strieborné ako mesiačik a ušká, ktoré ticho počúvali tajomstvá stromov. Na čele mala lesklý symbol jin-jang, pretože presne vedela, kedy je čas ticha a kedy čas na poriadny skok. Mňau! Hop!
Jedného dňa Shiki prišla k zázračnému Cukríkovému stromu. Ale och, stebielka a lístočky! Strom bol smutný a sivý. Miesto farebných lízaniek na ňom rástli len šedé kamienky. Shiki si pohladila strieborný chvostík a rozhodla sa: „Pomôžem ti, stromček!“ Vytiahla svoj veľký strieborný kotlík. Bubli-bubli! Ale čo doňho dať? Shiki musela vyberať veľmi opatrne.
Najprv našla horkú kôru a štipľavú soľ. „Fuj,“ pomyslela si Shiki. „To by nikoho nepotešilo.“ Shiki zavrela svoje farebné očká a vycítila tie správne veci. Šup! Do kotlíka padla kvapka Rannej rosy pre čerstvosť. Blik! Pridala štipku Hviezdneho prachu pre lesk. A Vieš, čo bolo najdôležitejšie? Zachytila jedno malé zachichotanie od bieleho obláčika. Chichi-chi!
Shiki všetko zamiešala. Varila, čarovala a šepkala nindžovské kúzla. Potom – Puf! – vyliala strieborný lektvar ku koreňom stromu. Zrazu sa stalo niečo prekrásne. Strom si hlasno kýchol – Hapčí! – a vyletel z neho obláčik práškového cukru. Sivá kôra sa premenila na sladkú čokoládu a na konárikoch vyrástli farebné gumené hviezdičky a sladké lízanky.
Shiki sa usmiala a jej strieborné ušká od radosti poskočili. Vybrala si jednu hviezdičku, urobila Mňam-mňam, a videla, že v lese je opäť poriadok a radosť. Shiki, tichá ako lístok, potom zmizla v tieňoch, aby strážila ďalšie sny. A tak to bolo v poriadku, sladko a rozprávkovo.