Pozri sa, tamto letí strieborný pierko! Schválne, kto ho chytí? To je Shiki. Shiki je mačacie dievčatko, ktoré má strieborné vlásky, ušká ako trojuholníky a chvostík, ktorý robí mihu-mih. Shiki vie chodiť úplne potichu. Tap-tap, tap-tap. Nikto ju nepočuje, lebo je šikovná ako malá nindža.
Jedného dňa Shiki prišla do veľkej izby, kde bolo veľa papiera a čmárancov. „Škrab-škrab,“ ozývalo sa z kúta. Sedel tam ujo Leonardo. Mal dlhú bradu a veľké okuliare. Pozrel sa na Shiki a zvolal: „Fíha! Ty máš strieborné ušká! Nechcela by si vedieť lietať ako vtáčik?“ Shiki poskočila – hop! – a zaštebotala: „Áno, chcela!“
Ujo Leonardo vzal drevo a papier. „Buch, buch, klop!“ Majstrovali spolu. Ale drevo bolo ťažké. „Krup, prásk, bác!“ Drevo spadlo na zem. Krídla neleteli, krídla len smutne ležali. Shiki však dostala nápad. Rozviazala si svoj hodvábny opasok. Bol jemný ako dych a ľahký ako obláčik. „Aha!“ povedala Shiki a podala ho Leonardovi. Šuch-šuch, uviazali hodváb na krídla. Teraz boli krídla strieborné a lesklé.
Potom prišiel ten veľký moment. Shiki si krídla pripla na chrbát. Rozbehla sa – cupi-lupi, cupi-lupi – a zrazu... Fííí! Vietor ju zdvihol. Letí, Shiki letí! Hore a ešte trošku vyššie! Leonardo mával rukami a kričal: „Leť, Shiki, leť!“ Shiki sa vznášala nad mestom ako veľký strieborný motýľ. Bolo to krásne a tiché.
Keď Shiki pristála – mäkučko ako do perinky – Leonardo ju objal. Spolu dokázali niečo zázračné. Nindža mačička a múdry ujo vymysleli lietajúci stroj. Shiki sa usmiala, zamávala chvostíkom a v srdiečku jej ostal kúsok modrého neba. A tak to všetko dobre dopadlo. Dobrú noc, malý letec.