Bol raz jeden veľký, hnedý maco, ktorý sa volal Mišo. Mišo mal kožúšok farby škorice a na hrudi biely fliačik v tvare mesiačika. Mišo bol trošku mrzutý a veľmi, veľmi lenivý. Najradšej zo všetkého spinkal na mäkkom machu. Chrr-pú! Chrr-pú!
Ale Mišo mal kamaráta Zajka. A Zajko? Ten neobsedel! „Miško, vstávaj!“ volal Zajko a skákal macovi po brušku. Hop! Hop! „Poďme ku Krištáľovému potôčiku. Chcem vidieť strieborné rybky!“ Mišo len pomaly otvoril jedno očko, silno zívol a povedal: „No dobre, Zajko, ale pôjdeme pomaly.“
A tak sa vybrali na cestu. Mišo kráčal ťažko: Dup-dup, dup-dup. Zajko utekal vedľa neho: Cup-cup, cup-cup. Vieš, kam išli? Do vysokej trávy! Tá tráva bola poriadne šteklivá. Štekli-štekli pod nosom, štekli-štekli na uškách. Mišo zrazu poriadne kýchol: „A-čih!“ Tak silno, až sa Zajko skotúľal do lístia. Buch! Ale nič sa mu nestalo, len sa veselo smial.
Potom prišli k veľkým hríbom. Boli také veľké, že ich museli obchádzať. Mišo už bol trošku unavený. „Zajko, ja som hladný a chce sa mi spať,“ zamrmlal mrzuto. Ale Zajko naňho žmurkol: „Už sme skoro tam, Miško!“ A naozaj. Pred nimi sa zrazu zablyšťala voda. Bol to Krištáľový potôčik.
Cesta k vode však bola klzká a blatistá. Šmyk! Zajko sa skoro zošmykol, ale Mišo, náš veľký ochranca, vystrel svoju obrovskú labu. „Drž sa ma,“ povedal Mišo. Urobil zo svojich silných nôh taký bezpečný mostík, aby sa Zajko mohol napiť. Mišo zabudol na lenivosť, lebo musel dávať pozor na svojho malého kamaráta.
Napokon si obaja sadli na breh. Mišo si namočil jednu veľkú, hnedú labu a Zajko jednu maličký, bielu labku. Člip-člap, člip-člap. Voda bola príjemne chladivá. A vtom sa to stalo. Pozri! V potôčiku sa objavili strieborné rybky. Plávali sem a tam a svietili ako malé hviezdičky. „Aha,“ zašepkal Mišo a jeho mrzutá tvár sa rozžiarila úsmevom. Bolo to také krásne a tiché.
Slniečko začalo chodiť spať a na oblohu vyskočil mesiačik. Mišo si vyložil unaveného Zajka na svoje široké, mäkké ramená. Kráčali domov lesom, ktorý už ticho oddychoval. Ššš, ššš, šumeli stromy. Mišo už nebol mrzutý, bol spokojný. Keď prišli k svojmu machu, Mišo si ľahol, Zajko sa mu schúlil do kožúška a obaja zavreli očká. A takto sa ich veľké dobrodružstvo skončilo. Dobrú noc, Mišo. Dobrú noc, Zajko. A dobrú noc aj tebe.