Kdesi hlboko v Šeptajúcom lese, tam, kde sa listy stromov rozprávajú s vetrom, bývala Luna. Nebola to však obyčajná sova. Luna bola snehobiela, guľatá ako obláčik a na hlave hrdo nosila tmavomodrý čarodejnícky klobúk s vyšívanými striebornými hviezdami. A viete, čo bolo na nej najzaujímavejšie? Na zobáčiku mala malé guľaté okuliare, cez ktoré skúmala svet. Luna milovala čítanie o zázrakoch prírody, ale raz v noci si všimla niečo smutné. Na okraji lesa objavila čistinku, ktorá bola tichá, prašná a tak trochu... prázdna. Staré stromy tam chýbali a tie nové akosi nerástli. „Bum! To takto nenecháme,“ pomyslela si Luna a upravila si okuliare.
Na druhý deň ráno Luna zvolala svojich kamarátov. Prišiel jazvec Brumo, ktorý bol síce trochu mrzutý, ale mal labky silné ako lopaty, a veverička Cilka, ktorá neposedela ani sekundu a stále robila „Hop! Skok!“. Luna im ukázala svoju starú knihu o 'Gigantoch budúcnosti'. „Priatelia,“ povedala Luna jemným hlasom, „táto čistinka potrebuje novú pieseň. Zasadíme tu les!“ Cilka nadšene poskakovala: „Už to bude hotové? Už dnes budem skákať po vetvách?“ Luna sa len pousmiala: „Trpezlivosť, Cilka. Najprv musíme pripraviť zem. Šup! Do práce!“
Začalo sa veľké sadenie. Brumo svojimi mohutnými labami hĺbil jamky – „Šup, šup, šup!“ – a Luna s veľkou opatrnosťou vkladala do zeme maličké semienka. Predstavte si, také drobné zrnká a majú z nich vyrásť obrovské stromy! Cilka ich zasypávala jemnou hlinou a potom všetci spoločne dupali, aby semienka v zemi pevne spali – „Duch-duch-duch!“. Ale potom prišlo niečo, s čím nepočítali. Slnko začalo páliť a dážď nikde. Jeden deň, druhý deň... a na čistinke sa stále nič nezelenalo. „Puf!“ odfúkol Brumo prach zo svojho kožucha. „Nič nerastie, Luna. Možno sme tie semienka zasadili naopak.“ Cilka smutne sedela na kameni: „Ja už nechcem čakať. Chcela som les, nie túto horúčavu.“
Luna zložila svoje okuliare a pozrela sa na svojich unavených kamarátov. Vedela, že čary sa nedejú len mávnutím prútika, ale niekedy aj vytrvalosťou. „Viete, čo je trpezlivosť?“ opýtala sa. „To je len iné slovo pre lásku, ktorá nespěchá.“ Aby zachránili svoje malé poklady v zemi, museli nájsť vodu. Celý deň spoločne putovali k Skrytému machovému prameňu. Nosili vodu v starých krhlách aj v ústach – „Kvap-kvap-kvap!“ – a polievali každé jedno miesto, kde spalo semienko. Bolo to únavné, labky ich boleli, ale Luna im celú cestu rozprávala príbehy o tom, ako raz tieto stromčeky budú poskytovať tieň pre ich vnúčatá.
A potom sa to stalo. Jedno ráno, keď sa hmla ešte len lenivo prevaľovala cez korene, Luna uvidela niečo magické. „Poďte sem! Rýchlo!“ zvolala. Zo suchej hliny vykukol maličký, svetlozelený lístok. „Puk!“ A vedľa neho ďalší. Nebol to ešte les, boli to len drobné zelené bodky, ale pre Lunu to bol ten najkrajší pohľad na svete. Cilka od radosti tlieskala labkami a Brumo si potajomky utrel slzu dojatia. Ich práca mala zmysel.
Les sa začal budiť. Luna si nasadila svoje hviezdičkové okuliare a spokojne sledovala západ slnka. Vedela, že tie stromy porastú pomaly, rok po roku, ale raz z nich budú tí 'Giganti', o ktorých čítala. Naučili sa, že ak sa človek – alebo sova – stará o zem s láskou a vydrží aj vtedy, keď výsledky hneď nevidno, príroda sa mu odmení. A tak sa Šeptajúci les opäť nadýchol. Všetko bolo presne tak, ako malo byť: zelené, nádejné a tiché, až na jemné šušťanie nových lístkov, ktoré šepkali: „Ďakujeme, Luna.“