Za siedmimi kopcami, tam kde strieborné listy stromov šumia tú najtichšiu uspávanku, žil starý a múdry mýval, ktorého všetci volali jednoducho Raccoon. Raccoon nebol obyčajný mýval. Bol štíhly, takmer priesvitný ako ranná hmla, a jeho kožúšok mal farbu korenia a soli. V labke vždy zvieral svoju čarovnú dubovú palicu, ktorá potichu pulzovala jemným svetlom. Tuk-tuk, blik! Takto zneli jeho kroky lesom.
Jednej noci, keď mesiac visel nad jazerom ako obrovský žiarivý peniaz, Raccoon uvidel niečo nezvyčajné. Na samom dne Polnočného jazera niečo svetielkovalo. Nebol to odraz hviezd, ani šupina zlatej rybky. Raccoon ponoril svoju palicu do vody a — člap! — hladina sa rozostúpila. Vytiahol mapu. Ale nie hocijakú! Bola utkaná z čistého mesačného svitu. Keď ju rozprestrel, mapa mu ukázala cestu k legendárnemu Ostrovu zabudnutých hračiek. „Pozrite sa, priatelia,“ zašepkal Raccoon a jeho jantárové oči zažiarili. „Staré veci nie sú nepotrebné. Len čakajú na niekoho, kto im vráti dych.“
Nenechal sa dlho prosiť malý veveričiak Pip, ktorý mal viac energie než celé lesné dynamo, a pridal sa aj huňatý medveď Barnaby, ktorý mal síce svaly ako skaly, ale srdce mäkké ako cukrový vankúšik. Spoločne sa vydali na cestu. Vedeli ste, že mesačná cesta vie byť poriadne šmykľavá? Uháňali cez Šumiace tŕstie — šu-šu-šuuuu — a museli prejsť cez Hmlu včerajška. Tá hmla bola prefíkaná. Skúšala im nahovoriť, že sú unavení a že sa majú vrátiť domov do postieľok.
„Pozor, Pip!“ skríkol Raccoon, keď sa neposlušný veveričiak skoro zošmykol do Jazera vzdychov. Raccoon okamžite zapichol svoju palicu do zeme — Bum! — a z palice vyrazilo jasné svetlo, ktoré ich ukotvilo ako neviditeľné lano. „Držte sa ma, priatelia. Cesta k cieľu vedie cez trpezlivosť, nie cez beh,“ povedal mýval s pokojom v hlase. Kráčali ďalej, až kým pred nimi z oparu nevystúpil ostrov. Ale čo to? Na ostrove bolo ticho. Také ticho, až z neho mrazilo v ušiach.
Na brehu sedeli stovky hračiek. Bol tam drevený koník s ošúchanými kopytami, plechový slávik s pokriveným krídlom a starý plyšový maco, Kapitán Gombička, ktorému chýbalo oko. Boli zaprášené a smutné. Ich „vnútorná iskra“ vyhasla, pretože sa s nimi už dlhé roky nikto nehral. „Môžeme im dať nové baterky?“ opýtal sa Pip a smutne krútil chvostom. Raccoon pokrútil hlavou a pohladil Kapitána Gombičku po ošúchanej labke. „Hračky nepotrebujú elektrinu, Pip. Potrebujú niečo oveľa silnejšie. Potrebujú príbeh.“
A tak sa zvieratká pustili do práce. Barnaby si posadil plechového slávika na rameno a rozprával mu o tom, ako vysoko lietajú orly nad lesom. Pip začal pretekať s dreveným koníkom a vykrikoval pri tom: „Hý-bai, koník, ešte kúsok!“ Raccoon zas vytiahol zo svojho batôžka Štipku spomienkového prachu a rozprašoval ho okolo seba — Puf! Fuuu! — pričom rozprával o deťoch, ktoré tieto hračky kedysi milovali.
Zrazu sa to stalo. Drevený koník zaťukal kopytami o zem — klap, klap! Plechový slávik otvoril zobáčik a vydal nádherný strieborný tón — cin-cin! Hračky sa začali rozsvecovať teplým, stálym svetlom. Už neboli staré a opustené. Boli to hrdinovia nových príbehov. Raccoon ich všetkých zoradil do veľkého sprievodu a viedol ich z ostrova tajným lesným chodníkom až do skrytého údolia v Striebornom lese.
Tam, pod ochranou starých dubov, vytvorili útočisko. Miesto, kde sa staré stáva novým a kde sa na nikoho nezabúda. Raccoon sa usmial, oprel sa o svoju palicu a sledoval, ako sa Pip naháňa s oživenými hračkami. Naučil mladé zvieratká dôležitú vec: skutočná hodnota vecí nie je v tom, ako novo vyzerajú, ale v láske a spomienkach, ktoré do nich vložíme. A tak to všetko dopadlo presne tak, ako malo. Dobrú noc, milí dobrodruhovia.