Bol raz jeden kúsok vesmíru, ktorý sa dotýkal zeme. Práve tam, na vysokých lúkach, kde tráva vonia po hviezdnom prachu, bývala Nova. Nova nebola celkom obyčajné dievčatko. Jej vlasy boli utkané z najjasnejších súhvezdí a jej šaty? Tie sa menili a blikali presne tak, ako nočná obloha nad tvojou posteľou. Cink! Stačilo, aby sa otočila, a okolo nej preletelo pár strieborných iskier.
Jedného rána sa však stalo niečo veľmi zvláštne. Nova sa zobudila, pretrela si oči a pozrela sa smerom k lesu Silverwood. Ale počkaj... Vieš si predstaviť svet, v ktorom zmizne zelená farba listov? Alebo svet, kde červené bobule nie sú červené? Celý les bol zrazu sivý ako starý sveter. Úplne celý! Od najvyššieho smreka až po malý mach na kameni. Nova pocítila v hrudníku malé „bum-bum“. Vedela, že les stratil svoju dušu, a tak si do vrecka schovala malý krištáľový pohár a vydala sa na cestu. „Neboj sa, les,“ zašepkala, „my tie farby nájdeme.“
Keď Nova vstúpila do lesa, bolo tam ticho. Také divné, unudené ticho. Šuch! Zrazu sa z krovia vystrčil ňucháč. Bol to líšiak, ale nebol ryšavý. Bol smutný a bledý ako ranná hmla. „Nova,“ fňukal líšiak, „pozri sa na môj chvost! Stratil som svoju oranžovú a teraz ma v tomto sivo-svete nikto nevidí. Som len tieň.“ O kúsok ďalej stretli medveďa Bruma. Brumo bol veľký, neohrabaný a poriadne hundravý. „Mne je to jedno,“ brumlal Brumo, „ale tie sivé čučoriedky chutia ako prach. Fuj! Brrr!“ Nova ich oboch pohladila a povedala: „Poďte so mnou. Počujem niečo pri Krištáľovom vodopáde. Je to také slabé... ako keby farby plakali.“
Kráčali a kráčali, až prišli k vodopádu. Ale voda nepadala s veselým „čľup!“. Voda len lenivo stekala a zdalo sa, že čoskoro úplne zamrzne od smútku. „Vodopád zabudol na svoju pieseň,“ poznamenala Nova. Uvedomila si, že farby sa neztratili, ony sa len schovali! Ušli pred nudou a smútkom hlboko do vody. Nova sa zhlboka nadýchla. Jej hviezdne vlasy sa rozžiarili tak silno, že osvetlili celú sivú čistinu. „Musím tam skočiť,“ povedala rozhodne. „Šup!“ A už jej nebolo. Brumo aj líšiak len vyvalili oči.
Pod hladinou to bolo iné. Tma, ale tma, ktorá čakala na svetlo. Nova plávala nižšie a nižšie, až kým v hlbokej jaskyni neuvidela niečo žiariť. Bolo to Srdce prizmy – malý, pulzujúci drahokam, v ktorom boli uväznené všetky farby sveta. Nova ho jemne vzala do dlaní. „Vráť sa so mnou hore,“ poprosila ho. Len čo sa dotkla hladiny, Srdce prizmy vybuchlo do milióna drobných svetielok. Ale les bol stále sivý! „Prečo sa to nedeje? Prečo stromy nie sú zelené?“ pýtal sa netrpezlivo líšiak.
Nova sa pozrela na oblohu. Slnko už zapadalo a na oblohu vystupoval veľký, okrúhly mesiac. „Pretože potrebujeme pomoc,“ usmiala sa Nova. „Farby nie sú len o slnku. Sú aj v našej radosti a v mesačnom svite.“ Zavolala všetky zvieratká: smutného líšiaka, hundravého Bruma aj tichého nočného motýľa. „Teraz budeme tancovať! Musíte si spomenúť na tú najkrajšiu farbu, akú ste kedy videli. Brumo, mysli na zlatý med! Líšiak, mysli na ohnivý západ slnka!“
A vtedy sa to stalo. Zvieratká začali tancovať Mesačný tanec. Cupi-lupi, dup-dup! Nova hádzala do vzduchu hviezdny prach zo svojich vlasov a mesačné lúče sa začali lámať cez Srdce prizmy. Zrazu sa do lesa nahrnula prvá farba. Cink! – a list bol zelený. Puf! – a líščí chvost sa rozhorel oranžovou. Šup! – a obloha nad lesom bola hlboko modrá. Bol to zázrak. Vytvorili dúhu z mesačného svitu, takú jemnú a čarovnú, že sa dotýkala každého lístočka.
Les sa prebudil. Vtáčiky začali spievať a vodopád opäť veselo hučal „špliech-čľup!“. Brumo si spokojne oblizol labu, lebo čučoriedky boli opäť tmavomodré a sladké. Nova sedela na skale a jej šaty ticho svietili. „Vidíte?“ povedala zvieratkám. „Keď držíme spolu a máme v sebe trochu svetla, ani ten najsivejší deň nás nepremôže.“ A tak v lese Silverwood farby už nikdy nezmizli, lebo zvieratká sa naučili, že si ich môžu vyčarovať kedykoľvek, keď si spoločne zatancujú pod hviezdami. A presne tak to bolo správne. Dobrú noc.