Poznáš Rexa? Rex nie je obyčajný Tyranosaurus. Namiesto šupinatej kože nosí svoj najobľúbenejší pruhovaný sveter, ktorý ho vôbec neškriabe, a na nohách má obrovské, naozaj preveľké tenisky. Prečo? No predsa preto, aby jeho dupot nezobudil celú pravekú džungľu! Rex je veľmi priateľský a nadovšetko miluje dobrodružstvá. Jedného dňa sa rozhodne: „Dnes nebudem spať vo svojej postieľke. Dnes budem spať pod širákom!“ Pripravil si svoju striebornú baterku, huňatú deku a vybral sa do Šepkajúceho lesa. Vieš, kam až došiel? Až k veľkému starému dubu.
Slniečko sa pomaly skrylo za kopce a obloha sčernela ako čučoriedkový džem. Puf! A bola tma. Rex si rozprestrel deku a obuť si svoje tenisky nechal len tak na voľno, keby náhodou musel utekať. Ale kým by utekal? Veď je to veľký T-Rex! Lenže v noci vyzerá každý tieň ako strašidlo a každý krík ako zubatý drak. Rex sa zachumlal do svojho pruhovaného svetra až po uši. Cítil, ako mu srdiečko robí: Buch-buch! Buch-buch! Počuješ to aj ty? V lese bolo zrazu také ticho, že bolo počuť aj tie najmenšie zvuky. Huuuuu, fúkal vietor v korunách stromov. Ššššš, šepkalo lístie.
Práve keď Rex začal pomaly zatvárať oči, ozvalo sa to. Krak! Rex vyskočil, až mu sveter nadskočil. Čo to bolo? Znelo to ako niečo veľké! Znovu zavrel oči, triasol sa pod dekou, keď vtom: Chrum-chrum-chrup! A znova: Chrum-chrum-chrup! „Ach nie,“ pomyslel si Rex, „to musí byť určite obrovské lesné strašidlo, ktoré si brúsi zuby!“ Rexove veľké uši sa triasli od strachu. Myslíš si, že by sa mal schovať hlbšie pod sveter? Rex si povedal: „Som predsa odvážny Rex! Musím zistiť, čo to straší v mojom lese!“ Triesk! To len Rex zakopol o vlastnú tenisku, keď hľadal baterku.
Cvak! Rex zapol svoju striebornú baterku. Svetelný lúč preťal tmu ako jasný meč. Namieril ho hore, priamo do koruny starého duba, odkiaľ prichádzal ten strašidelný zvuk. A vieš, čo uvidel? Žiadne strašidlá, žiadne príšery. V korune stromu sedela celá rodinka veveričiek v malých bodkovaných pyžamách! Každá mala v labkách lesklý orech a usilovne ho hrýzla. Krak! To praskla škrupinka. Chrum-chrum-chrup! To si veveričky pochutnávali na svojej polnočnej desiate. „Prepáč, Rex,“ zapískala jedna veverička, „nevedeli sme, že tu spíš. Chceš tiež jeden oriešok? Sú krásne chrumkavé!“
Rex sa začal hlasno smiať, až sa mu zatriasol celý pruhovaný sveter. „A ja som si myslel, že ste strašidlá!“ vydýchol si a konečne sa upokojil. Veveričky mu hodili jeden krásny svietiaci vlašský orech a Rex ho s radosťou rozlúskol. Zistil, že tma vôbec nie je nepriateľ, len je plná kamarátov, ktorí žijú inak ako my cez deň. Les už nebol strašidelný, bol plný života a jemného chrúmania. Rex si ľahol späť na deku, pozrel sa na hviezdy a s úsmevom zaspal. A vieš čo? Už sa mu nesnívalo o strašidlách, ale o najlepšej veveričkovej párty na svete. A tak to všetko dopadlo presne tak, ako malo – dobre a chrumkavo.