Bol raz jeden Rex, a ak si myslíte, že to bol obyčajný strašidelný dinosaurus s ostrými zubami, tak sa veľmi mýlite. Rex bol Tyrannosaurus Rex, to je pravda, ale namiesto toho, aby naháňal strach, nosil pletený vlnený sveter s nebesky modrými a citrónovo žltými pásikmi. A čo bolo najdôležitejšie – na nohách mal obrovské, žiarivo červené tenisky s bielymi šnúrkami, ktoré boli také dlhé, že by sa na nich dala vešať bielizeň pre celú dedinu.
Rex miloval rána. Každé ráno sa prebudil v Borovicovom háji, natiahol si sveter, poriadne si utiahol šnúrky (čo mu trvalo asi polovicu raňajok) a vyrazil na svoj ranný poskok. Viete si predstaviť, ako to znie, keď beží T-Rex v teniskách? „Vŕŕŕ-vŕŕŕ! Vŕŕŕ-vŕŕŕ!“ Pískali gumené podrážky o trávu. „Dup-buch! Dup-buch!“ Triasla sa zem od jeho nadšenia. Rex nebežal, on sa vznášal s ľahkosťou veľkého, dobrosrdečného obláčika.
Jedného dňa, práve keď sa snažil predbehnúť mimoriadne rýchleho modrého motýľa, Rex nečakane preletel cez husté kríky a ocitol sa v Skrytej doline. Kedysi to bolo najkrajšie miesto v lese, známe svojimi krištáľovými kvetmi. Ale dnes? Rex zastal tak prudko, až jeho tenisky vydali hlasné „Iíííííík!“. Dolina nebola plná kvetov, ale tisícok starých plastových fliaš. Boli všade. Modré, zelené, priehľadné, pohádzané v tráve, akoby tam pršalo smeti. Rex cítil v hrudi zvláštne „ťuk-ťuk“ – nebolo to od behu, bol to smútok. „To nie je správne,“ povedal si a jeho jantárové oči zosmutneli. „Moji kamaráti si tu nemôžu hrať, lebo by si podrtvili labky!“
Rex sa pozrel na svoje veľké tenisky a dostal nápad. Geniálny, športový a ekologický nápad! Zorganizuje „Veľký zelený beh“. Ale viete, čo bol problém? Keď to povedal ostatným zvieratkám, nikto neskákal od radosti. Lenivce zo skupiny „Pomalý šprint“ len zívali: „Rex, to je priveľa práce, my radšej budeme spať na konári.“ Pterodaktyly zase namietali, že fľaše sú ťažké a budú im kaziť aerodynamiku.
A potom tu bol ten najväčší problém: Rexove šnúrky. Pri každom nadšenom poskoku – „Whoosh-bum-tresk!“ – sa jedna šnúrka rozviazala a Rex skončil s nosom v machu. „Potrebujem pomoc,“ uznal Rex a utrel si prach zo svojho žltomodrého svetra. Na pomoc mu prišla Sibi, maličká pavúčica s okuliarmi na nose a veľkým zmyslom pre techniku. „Rex,“ povedala tenkým hláskom, „ty máš silu v nohách, ale ja mám osem nôh na viazanie uzlov!“ Sibi zavolala svoje sestry a o chvíľu mal Rex na teniskách tie najpevnejšie dvojité uzly na svete. „Teraz môžeš viesť tím, Rex!“
Deň pretekov bol slnečný a plný očakávania. Madame Triceratops, hlavná rozhodkyňa s veľkou píšťalkou, sa postavila na štart. „Pravidlá sú jasné!“ zvolala. „Nejde o to, kto je najrýchlejší, ale o to, kto po ceste pozbiera najviac fliaš!“ Rex vyrazil ako prvý. „Bum! Puf! Šup!“ ozývalo sa dolinou. Rex svojimi krátkymi rúčkami podával fľaše opiciam, tie ich hádzali do košíkov, ktoré niesli pterodaktyly. Lenivce, motivované Rexovým nadšením, robili špeciálne „fľaškové drepy“ pri každom strome. Celý les sa hýbal v jednom rytme.
Keď slnko začalo zapadať, Skrytá dolina opäť žiarila. Ale namiesto fliaš v tráve tam teraz stála obrovská, nádherná socha uprostred lúky – „Recyklovaná dúha“. Zvieratká postavili z farebných fliaš umelecké dielo, ktoré sa v lúčoch slnka ligotalo ako drahokamy. Rex stál pri cieli, šnúrky stále pevne zaviazané, sveter trošku špinavý od blata, ale v očiach mal zlaté ohníčky šťastia.
„Vidíte?“ povedal Rex a víťazne si poskočil, až mu tenisky naposledy v ten deň urobili veselé „Vŕŕŕ-vŕŕŕ!“. „Keď sa spojí šport a láska k lesu, každý je víťazom.“ Rex pochopil, že byť vodcom neznamená mať najväčšie zuby, ale mať najväčšie srdce a vedieť urobiť z upratovania tú najlepšiu hru. A tak v ten večer celý Borovicový háj zaspával s pocitom, že ich svet je opäť čistý a krásny. A presne tak to malo byť.