Bol raz jeden Rex. Ale nebol to len taký hocijaký dinosaurus. Predstavte si poriadne veľkého Tyrannosaura Rexa, ktorý namiesto toho, aby naháňal strach, nosí veselý pasikavý sveter a obrovské, nadrozmerné tenisky. A tie tenisky? Tie robili pri každom kroku: „Vŕŕŕzg-písk! Vŕŕŕzg-písk!“ Rex bol totiž najláskavejší dinosaurus na svete a zo všetkého najradšej mal poriadok na pláži.
Jedného dňa sa Rex prechádzal po Šeptajúcej pláži. Slniečko hrialo a Rex svojimi veľkými labami zbieral všetko, čo do prírody nepatrí. Stará plastová fľaša? Šup do košíka! Kúsok roztrhnutej siete? Buch do vreca! Ale zrazu… niečo ho oslepilo. Medzi chuchvalcami morských rias ležalo niečo nevídané. Bol to čarovný opálový krunýř, ktorý svietil všetkými farbami dúhy a potichučky si spieval. „Húúú-mí-húúú,“ ozývalo sa z neho smutné bzučanie.
„Figu borovú, toto nie je odpad!“ vykríkol Rex a opatrne predmet zdvihol. Uhádnete, čo sa stalo? Len čo sa Rex mušle dotkol, pocítil jemné mravčenie v prstoch. Vedel, že toto tajomstvo patrí morskej hlbine. Ale ako sa tam on, dinosaurus v teniskách, dostane? Veď keby vošiel do vody, sveter by mu oťažel ako mokrý pes a tenisky by urobili len „Čľup-čľap!“ a potopili by sa.
Na pomoc si zavolal svojich kamarátov. Ako prvý prišiel korytnačiak Bubbles. Bol celý modrozelený a rozprával tááák pomaly, že kým dopovedal „Ahoj“, slnko stihlo trochu klesnúť. „Rex... to... je... Hlbinné svetlo,“ vydýchol Bubbles. „Bez neho malé rybičky v noci netrafia domov.“ Lenže cesta do Kráľovstva pod hladinou – takzvaná Morská brána – bola zavalená nánosmi starého haraburdia a plastov, ktoré tam naplavilo more.
„Pustíme sa do práce!“ zavelil Rex. Pridal sa k nim aj Krab Pustovník, ktorý bol trochu frfľoš, ale s odpadkami to vedel. Rex svojimi silnými nohami odtláčal staré pneumatiky, Bubbles odnášal igelitové vrecká a Krab usmerňoval dopravu: „Tento téglik sem! Túto plechovku tam! Rýchlo, rýchlo!“ Rexov sveter bol už celý od piesku, ale on sa len smial. „Vŕŕŕzg-písk! Vŕŕŕzg-písk!“ ozývalo sa po celej pláži, ako usilovne kmital.
Keď bola pláž konečne čistá, stal sa zázrak. Piesok sa na jednom mieste rozostúpil a ukázala sa trblietavá cesta. Rex však vedel, že hlbšie už ísť nemôže. Vzal kus starého dreva, ktoré vyplavilo more, a vyrobil z neho malú plť. Položil na ňu Hlbinné svetlo a jemne ju postrčil k obzoru. „Šuch-šuch-bež!“ zašepkal.
„Plop! Sparkle-osh!“ Zrazu sa z vody vynorili strieborné posly – rybky s jagavými plutvami. Chytili plť a Hlbinné svetlo si prevzali. V tom momente sa celé more rozsvietilo nádhernou smaragdovou farbou. Bol to tichý, mokrý potlesk pre Rexa a jeho kamarátov. More im ďakovalo.
Rex stál na brehu, sledoval tú nádheru a cítil sa veľmi dôležitý. Nie preto, že by bol najväčší, ale preto, že ochránil svet, ktorý si sám pomôcť nevedel. Slnko zapadlo, Rex si urovnal svoj pásikavý sveter a spokojne sa vybral domov. „Vŕŕŕzg-písk! Vŕŕŕzg-písk!“ švitorili jeho tenisky v tichom večere. A tak to má byť – svet je zase o kúsok jasnejší, keď sa oň niekto postará.