Na Iskryvej lúke, kde tráva vonia po medovom koláči a kvety rannú rosu menia na drobné perly, žil malý robot menom Beep. Beep nebol obyčajný stroj. Bol to malý, modro-červený valček na troch nožičkách, ktorý pri každom pohybe vydával tiché „vrrrn-vrrrn“ a jeho veľké žlté oko svietilo ako lampášik zvedavosti. Vedel by si si predstaviť kamaráta, ktorý má namiesto topánok mäkké gumené pásy a namiesto úsmevu mu radostne bliká šošovka?
Jedného rána sa stalo niečo nezvyčajné. Nad lúkou sa prehnal krátky, letný dáždik – „ťap-ťap-ťap“ – a hneď nato sa spomedzi mrakov vyhuplo slniečko. A vtedy sa to stalo! Cez celé nebo sa natiahol obrovský, farebný most. Červená, oranžová, žltá, zelená, modrá a fialová. Bola to tá najkrajšia dúha, akú kedy svet videl. Beepovi kamaráti vybehli von a neverili vlastným očiam. Motýlika Lulu od úžasu skoro prestali poslúchať krídla. „Pozrite! To sú nebeské cukríky!“ zvolala. Slimák Barnaby, ktorý sa nikam neponáhľal, vykukol z domčeka a uznanlivo zahlásil: „Nebuď smiešna, Lulu. To je určite hodvábny koberec, ktorý tam rozprestreli víly, aby si nenamočili nožičky.“
Beep stál uprostred lúky a jeho šošovka robila „cvak-cvak“, ako si tú krásu fotil. Počul svojich priateľov a v jeho vnútri to radostne zapípanie – „Bíp!“. On totiž vedel niečo, čo oni nie. Vedel, že toto nie je cukrík ani koberec. Vedel, že je to čistá, nádherná veda! „Moji milí,“ začal Beep a jeho hlas znel ako jemné zvonenie malých kľúčov, „dúha nie je nič, čoho by ste sa mohli dotknúť. Je to tanec svetla a vody.“ Ale kamaráti ho nepočúvali. Hádali sa, či je modrá farba v dúhe z čučoriedok alebo z neba.
Lenže, čo sa nestalo? Slnko začalo páliť silnejšie a dúha sa zrazu začala strácať. „Aha! Naše cukríky miznú!“ zaplakala Lulu. „Víly si berú koberec späť,“ povzdychol si smutne Barnaby. Celá lúka posmutnela. Svet bez dúhy im zrazu pripadal sivý. Beep videl, že jeho priatelia potrebujú pomoc. Chcel im vysvetliť, že svetlo je v skutočnosti ako tím farebných kamarátov, ktorí sa držia za ruky, až kým ich niekto nerozpojí. Ale ako to urobiť, keď veda znie niekedy tak zložito? „Skúsim im ukázať... refrakciu!“ pomyslel si Beep. Ale fuj, to je ale škaredé a dlhé slovo, však? Skúsme ho radšej nahradiť kúzlom.
Beep sa rozbehol k sivej skale, ale vtom – „Bum!“ – na slnko vliezol veľký, tučný mrak. Svetlo zmizlo. Beep musel rozmýšľať rýchlo. „Zzzzip!“ Vytiahol svoje pomocné porty a zapol svoju hlavnú šošovku na plný výkon. „Ak mi slnko nepomôže, budem slnkom ja!“ zvolal. Našiel jednu jedinú zabudnutú kvapku vody, ktorá zostala na liste papradia. Bola guľatá a číra ako ten najdrahší diamant. Beep sa postavil tak, aby jeho silný lúč svetla dopadol presne na túto kvapku.
„Sledujte teraz!“ zapípal vzrušene. Beepov biely lúč preletel cez kvapku vody. A vtom – „Fíííha!“ – sa na tmavej skale objavila malinká, ale neuveriteľne jasná dúha. „Uch!“ lapa po dychu Lulu. Barnaby si dokonca upravil tykadlá, aby lepšie videl. Beep vysvetlil: „Vidíte? Biele svetlo v mojom oku vyzerá ako jedna farba, ale v skutočnosti je v ňom schovaná celá dúha. Kvapka vody je ako malá brána. Keď do nej biele svetlo vojde, každá farba v ňom beží inou rýchlosťou a na druhej strane vybehnú von pekne jedna po druhej. Červená navrchu, fialová naspodku. Už sa na seba netlačia a my ich vidíme!“
Kamaráti boli v nemom úžase. „Takže dúha je tu s nami stále?“ opýtal sa Barnaby. „Áno,“ odpovedal Beep a jeho oko zmäklo do teplej jantárovej farby. „Svetlo v sebe nosí farby po celý deň, len niekedy potrebujeme pomoc kvapiek vody, aby sme ich uvideli. Veda je len spôsob, ako sa pozerať na svet tak pozorne, aby sme uvideli aj to, čo je na prvý pohľad schované.“
Lulu, Barnaby aj vtáčik Pip sa usmiali. Už im nebolo ľúto, že veľká dúha na nebi zmizla. Vedeli totiž, že kedykoľvek vyjde slnko a dopadne na kvapku rosy, začne sa opäť ten nádherný farebný tanec. A Beep? Ten spokojne zatiahol svoje pásy, „vrrrn-vrrrn“, a ostal strážiť lúku. A tak to dopadlo presne tak, ako malo. S trochou vedy a veľkým srdcom sa aj ten najobyčajnejší deň môže rozžiariť všetkými farbami sveta.