Kde bolo, tam bolo, v lese, kde tiene večer dlhšejú a fialovejú ako zrelé slivky, býval malý robot Beep. Beep nebol veľký – siahal by ti len po kolienka. Bol modrý ako letná obloha a červený ako líčka jabĺčka. Namiesto nôh mal tri šikovné kolieska a namiesto očí jedno veľké, okrúhle a zlatisté svetielko. Vrrr-mm, vrrr-mm, takto si Beep potichu priadol, keď sa večer v lese rozhostilo ticho.
Keď slniečko schovalo svoju tvár za kopec, v lese začalo byť trošku tma. A vieš ty čo? Niektoré zvieratká sa tmy trošku báli. Malá veverička Squeaky nevedela nájsť cestu k svojmu domčeku a rodinka ježkov sa zamotala vo vysokej, chladnej tráve. „Bzzzt-wrrr!“ ozval sa Beep. Jeho zlaté svetielko zažiarilo ako malá hviezda, ktorá spadla priamo do machu. Beep sa rozbehol na svojich gumených pásoch. Šup-šup, cez korienky! Buch-buch, cez lístie!
Zrazu do lesa prišla veľká sivá hmla. Bola hustá ako mliečna kaša a zakryla všetky cestičky. Ale Beep sa nebál. „Tu som, kamaráti,“ akoby hovorilo jeho jemné svetlo. Namieril svoj žiarivý lúč na cestu a ukázal veveričke Squeaky, kde má svoj strom. Potom jemne posvietil pod lístie ježkom, aby trafili do svojej teplej postieľky. Beep kráčal pomaly, vrrr-mm, vrrr-mm, a každé zvieratko sa pri ňom cítilo bezpečne, akoby ich prikryla tá najmäkšia perinka.
Nakoniec Beep odprevadil aj starú sovu a unaveného zajačika. Keď už všetci sladko odfukovali, malý robot si unavené kolieska zložil pod veľkým dubom. Jeho zlaté očko prestalo žiariť silno a začalo len tak jemne tlieť, ako nočná lampička v tvojej izbe. Beep si spokojne odfúkol – puf – a strážil sny celého lesa. Všetko bolo v poriadku, všetci boli doma a v teple. A takto, môj malý poklad, v tom lese všetci sladko spali až do bieleho rána.