Ryu prechádzal prstami po hrdzavých útrobách starého krížnika, hľadajúc čokoľvek, čo by udržalo jeho solárny čln v pohybe. V tejto vyprahnutej pustatine, známej ako Železné bariny, bol kov jediným jazykom, ktorým krajina hovorila. Ryova kakaová pokožka bola pokrytá červeným prachom a jeho elektricky modré vlasy mu divoko viali vo vetre. Náhle jeho ruka narazila na niečo chladné a hladké. V olovenom puzdre objavil svetielkujúcu mapu, ktorej bioluminiscenčné čiary pulzovali ako tlkot srdca. Ukazovala cestu k legendárnemu mestu zo šrotu, kde vraj vyviera posledný čistý prameň vody.
„Ak je to pravda, všetko sa zmení,“ zašepkal Ryu a prstom prešiel po jazve v tvare blesku na čele. Pobalil si svoje veci, upravil si striebrom vyšívaný plášť a naskočil na svoj podomácky vyrobený čln. Motor ticho priadol, poháňaný lúčmi zapadajúceho slnka. Ryu cítil v kostiach jemné brnenie – svoju vrodenú schopnosť vnímať kovové prúdy. Mapa ho viedla hlbšie do neprebádaných dún, ďaleko od bezpečia jeho podzemného bunkra. Vedel, že riskuje život, ale predstava skutočnej, nezakalenej vody bola silnejšia než strach z neznáma.
Cesta však nebola prázdna. Zo tieňov kaňonu magnetického piesku sa vynoril Strašiak – obrovský, hrdzavý sférický dron. Jeho jediné oko blikalo zlovestnou červenou farbou a vnímalo každého pútnika ako hrozbu pre svoje teritórium. Ryu sa snažil vyhnúť jeho laserovým zameriavačom, ale piesok pod jeho člnom začal tancovať v neprirodzených víroch. Strašiak vypustil sériu elektromagnetických impulzov, ktoré ochromili riadenie člna. Ryu musel použiť svoju mágiu, aby udržal kovovú konštrukciu pohromade, zatiaľ čo sa rútil dolu strmým svahom, zanechávajúc za sebou len oblak prachu a iskier.
Čln napokon s hlasným škrípotom zastavil pod tieňom gigantickej, vyradenej pneumatiky, ktorá slúžila ako prístrešok. Z tmy sa ozval chrapľavý hlas: „Ďalší blázon, čo hľadá prízraky?“ Bol to starý pustovník menom Hektor, kedysi uznávaný inžinier, ktorý už dávno stratil nádej. Hektor sledoval Ryovo zúfalé pokusy opraviť motor a len pohŕdavo krútil hlavou. „To mesto neexistuje, chlapče. Je to len rozprávka, ktorou kŕmime hladné deti. Jediné, čo tu nájdeš, je hrdza a sklamanie.“ Ryu sa však nedal odradiť a ďalej sa boril s pokazenými obvodmi.
Ryu sa pozrel Hektorovi priamo do očí. „Možno je to pre vás rozprávka, lebo ste sa prestali pozerať dopredu,“ povedal pokojne a pomocou svojej mágie jemne narovnal ohnutý hriadeľ motora. Hektor bol ohromený precíznosťou chlapcovho nadania. Uvidel v Ryovi odlesk dávno stratenej vôle meniť svet. „Dobre teda,“ zavrčal starec a hodil mu vzácny kus neoxidovanej medi. „Ak sa tam dostaneš, povedz mestu, že som sa mýlil.“ S Hektorovou pomocou a novým dielom bol solárny čln opäť pripravený na cestu cez najnebezpečnejšiu časť barín.
Keď slnko dosiahlo zenit, na obzore sa zjavilo niečo neskutočné. Mesto z recyklovaného kovu sa týčilo k nebu ako mozaika mosadze, ocele a medi. Nebolo to len smetisko, bolo to umelecké dielo postavené z trosiek starej civilizácie. Keď Ryu dorazil k obrovským bránam, cítil, ako mu pod nohami vibruje mohutná energia. Mesto však bolo tiché. Žiadne stroje nehučali, žiadne svetlá nesvietili. Brány sa s ťažkým stonon otvorili, akoby ho pozývali do svojho vnútra, kde na neho čakala najväčšia skúška jeho života.
V srdci mesta Ryu našiel filtračnú vežu, v ktorej mal byť ukrytý prameň. Namiesto zurčiacej vody však počul len suché praskanie a kovové škrípanie. Starobylé mechanizmy boli zablokované stáročnou oxidáciou. Ak sa mu nepodarí spustiť pumpy, posledná oáza v tejto pustatine navždy vyschne. Vzduch v jadre veže bol horúci a ťažký. Ryu cítil, ako sa na neho tlačí váha celého mesta. Uvedomil si, že jeho mágia tu nebude stačiť na hrubú silu; musel pochopiť rytmus tohto miesta.
Pristúpil k hlavnému hriadeľu filtračného jadra. Cítil každý zaseknutý prevod a každú hrdzavú skrutku. Skúsil pohnúť mechanizmom pomocou svojej vôle, ale kov sa bránil. Tlak v potrubí nebezpečne stúpal a hrozilo, že celá veža vybuchne. Ryu zatvoril oči a spomenul si na chvíle, keď opravoval svoj čln – nešlo o silu, ale o súlad. Musel nájsť správny rytmus, ktorým pulzovala mapa. Jeho ruky sa rozsvietili modrým svetlom a on začal jemne usmerňovať kovové toky v útrobách stroja.
„Prosím, pohni sa,“ šepkal Ryu, zatiaľ čo mu pot stekal po tvári. Sústredil všetku svoju energiu do jediného bodu, kde sa stretávali hlavné ventily. Cítil teplo sálajúce z kovu a odpor starých súčiastok. Náhle sa niečo pohlo. Bol to len nepatrný posun, ale stačil na to, aby sa spustila reťazová reakcia. Ryu vložil do pohybu posledné zvyšky svojej sily, akoby hral na obrovskom kovovom nástroji. Prvé ozubené koleso sa s hlasným cvaknutím otočilo a po ňom nasledovali ďalšie a ďalšie.
Celá veža sa zachvela a hlboko v zemi sa ozvalo mohutné dunenie. Ryu ustúpil, keď sa z potrubia začal ozývať zvuk, ktorý v barinách nikto nepočul celé generácie – zvuk tečúcej vody. O malú chvíľu neskôr z hlavného ventilu vytryskol prúd krištáľovo čistej vody. Zaplnil nádrže a rozlial sa do kanálov mesta. Ryu klesol na kolená a nabral vodu do dlaní. Bola studená, sladká a znamenala život. Dokázal to. Mesto sa prebúdzalo k životu, poháňané čistým prameňom.
Hektor a ďalší tuláci, ktorí sledovali Ryovu stopu, čoskoro dorazili k bránam. Starý inžinier stál v nemom úžase, keď videl vodu pretekajúcu ulicami, ktoré predtým poznal len ako mŕtve kopy šrotu. Ryu vstal a pristúpil k nim. „Toto miesto nie je len pre mňa,“ oznámil pevným hlasom. „Je pre všetkých, ktorí sú ochotní ho chrániť a budovať nanovo.“ Hektor len uznanlivo prikývol a prvýkrát po rokoch sa na jeho tvári objavil úsmev. Spoločne uzavreli pakt, že toto mesto sa stane útočiskom pre každého.
O niekoľko týždňov neskôr stál Ryu na najvyššej veži mesta. Jeho modré vlasy zachytávali svieži vánok, ktorý už nepáchol len hrdzou. Pod ním sa mesto lesklo v zapadajúcom slnku a medzi kovovými platňami sa začali objavovať prvé zelené výhonky rastlín, ktoré pili z čistého prameňa. Ryu pochopil, že skutočná mágia nebola v jeho rukách, ale v odvahe vidieť hodnotu tam, kde iní vidia len odpad. Pozeral sa na obzor a vedel, že toto je len začiatok nového sveta, ktorý spoločne vybudujú z trosiek minulosti.