Bol raz jeden malý, celkom malinký lesný škriatok, ktorý sa volal Twig. Twig nebol väčší ako tvoj malíček, ale mal srdce také veľké, že by sa doň zmestil celý les. Nosil overal z jemnučkého zeleného machu a na hlave mal upletené vrkoče z jarnej trávy. V ruke vždy držal palicu z vylešteného prútika, na ktorej konci svietila obrovská púpava. Tá púpava nikdy neodfúkla, viete? Bola čarovná. Cupy-lup! Takto ticho kráčal Twig po lese, keď sa jedného dňa zobudil a cítil, že niečo nie je v poriadku.
Slniečko síce svietilo, ale les – Šuštiaci les – bol nejako smutný. Stromy si lenivo povzdychli a kvietky namiesto toho, aby vystrkovali hlávky, zostávali schúlené v zemi. Twig si priložil ucho k zemi. „Ale nie,“ zašepkal. „Les potrebuje poštekliť bruško, aby sa rozosmial, ale pod tými odpadkami ho to bolí!“ Pozri sa, tam pod kríkom bola stará plechovka a tam zasa zamotaný kúsok špagátu. Les bol „zanesený“ a kvôli tomu nemohol dýchať. A tak Twig zvolal: „Priatelia! Do práce! Čaká nás Veľké jarné upratovanie!“
Z nory vyliezol ježko Bramble, ktorý bol trošku dudroš, ale pod pichliačmi mal srdce zo zlata. „Hm, upratovanie? Práve som si chcel zdriemnuť,“ zamrmlal Bramble. Ale keď videl Twigove oči, ktoré žiarili ako medové kvapky, hneď si nasadil pracovné rukavice. Pridal sa aj modrý havran Pip a celá armáda usilovných chrobáčikov. Šuch-šuch, drv-drv! Začali zbierať všetko, čo do lesa nepatrilo. „Hádaj, čo našli pod starým dubom?“ pýta sa Twig. Bola to stará topánka! „Fuj, tá ale smrdí,“ zasmial sa Pip a odniesol ju preč.
Najväčší problém však prišiel pri Starom potoku. Tam, uprostred vody, ležalo niečo obrovské a hrdzavé. Bol to starý, ťažký kýbeľ. Voda za ním plakala: „Blyg-blyg,“ a nemohla tiecť ďalej. Okolo kýbľa začala rásť čudná čierna burina, ktorú Twig volal „Mračno-burina“ – rástla všade tam, kde bol les smutný. Ježko Bramble sa zaprel: „Heja-ho!“ Tlačil, funel, ale kýbeľ sa ani nepohol. Chrobáčiky ťahali, ale kýbeľ bol ako prilepený k bahnu. Všetci boli unavení. „Sme príliš malí,“ povzdychol si Pip.
Ale Twig vedel tajomstvo. Vedel, že na veľkú chorobu prírody netreba len svaly, ale hlavne láskavosť. Vybral zo svojej kapsičky z bukvice štipku „semiačok nádeje“. Potom zdvihol svoju púpavovú palicu a jemne ňou začal štekliť brehy potoka. „Ťuki-ťuk, zobuď sa, vodička. Ťuki-ťuk, pomôž nám, zem,“ spieval tichým, rytmickým hlasom. „Jeden ťah a druhý zas, vyliečime les v tento čas!“ Ostatní sa pridali. Začali tlieskať do rytmu – tlesk, tlesk, dup, dup!
Zrazu sa stalo niečo zázračné. Zem pod kýbľom zmäkla, akoby sa usmiala. Voda nabrala silu a – PLOP! Kýbeľ vyletel z bahna ako zátka z fľaše. Voda sa rozbehla, veselo zažblotala a Mračno-burina v sekunde zmizla. Všade, kde predtým bol neporiadok, naraz vykukli snežienky a prvosienky. Les si zhlboka vydýchol: „Ááááách.“ Bolo to, akoby ste po dlhom čase otvorili okno a do izby vletel čerstvý vzduch.
Twig si utrel svoje peľové pehy na nose a usmial sa na svojich kamarátov. Les už nebol ťažký a smutný. Bol žiarivý, farebný a plný vône. „Vidíte?“ povedal Twig ticho. „Aj tie najmenšie rúčky dokážu vyliečiť svet, ak to robia s láskou.“ Ježko Bramble uznanlivo prikývol a ponáhľal sa (konečne!) na svoj poobobedný spánok do najčistejšieho lístia v lese. A tak to všetko dopadlo presne tak, ako malo. Dobrú noc, malí lesní strážcovia.