Kde bolo, tam bolo, v korune starobylého stromu, ktorému všetci vraveli Hviezdne observatórium, rástla mäkučká a biela sova menom Luna. Luna nebola obyčajná sova. Mala na hlave malý polnočný klobúk so striebornými hviezdičkami a na zobáčiku jej svietili okrúhle okuliare. Kým iné sovy lovili myšky, Luna hľadala v hviezdach tajomstvá.
Jednej tichej noci, keď nebo bolo ako tmavomodrý zamat, Lunino rádio vyrobené z dutého žaluda a medeného drôtika urobilo: „Bip-bip-bip!“ Počuješ to aj ty? Z ďalekej, predaleko galaxie priletel signál. Bol to osamelý zvuk, akoby sa niekto z vesmírnych hlbín pýtal: „Je tam niekto? Chce byť niekto mojím priateľom?“
Luna si upravila okuliare a zamyslela sa. Mala pred sebou dôležité rozhodnutie. Má na ten vesmírny pozdrav odpovedať svojou piesňou, alebo má vzlietnuť k Mesiacu a zamávať krídlami? „Čo ak je môj hlas príliš tichý?“ šeptala si do tmy. „A čo ak sú moje krídla príliš malé na to, aby ich niekto uvidel cez to veľké čierne nekonečno?“ Pozrela sa na Mesiac, ale ten sa len ticho a sladko usmieval.
Potom Luna pochopila niečo veľmi dôležité. Vo veľkom vesmíre aj to najmenšie gesto priateľstva žiari ako jasná hviezda. Rozhodla sa, že urobí oboje! Najprv vyskočila z konára — Šup! Šup! — a zamávala svojimi krídlami so striebornými končekmi tak silno, až odrážali svetlo hviezd rovno do vesmíru. A potom spustila: „Hú-húúú, hú-húúú,“ spievala melódiu takú sladkú, že sa presne trafila do rytmu vesmírneho pípania.
Vieš, čo sa stalo potom? Žaludové rádio sa zrazu rozsvietilo jasným zlatým svetlom. „Bip! Bip!“ zaznelo radostne. Niekto tam hore ju počul! Luna sa spokojne usmiala a schúlila sa vo svojom hniezde. Vedela, že aj tá najmenšia sovička môže nájsť priateľa na druhom konci hviezd. A tak Luna aj celý vesmír pokojne zaspali. Dobrú noc.