Bol raz jeden Šepotavý les a v jeho srdci, uprostred ozubených koliesok a lesklých skrutiek, bývala elfka Spark. Spark nebola obyčajná víla s paličkou. Mala medené vlasy ako ranné zore a na lícach vždy šmuhy od sadzí. Práve si čistila svoje obľúbené mosadzné okuliare, keď vtom – cvak! Niečo pod jej nohou v tráve kovovo zacinkalo. „Čo to tu máme?“ šepla Spark a jej jantárové oči zvedavo zažiarili. V hustej tráve ležal maličký strieborný kľúčik. Nebol to kľúč od stroja, ale starodávny kľúč, ktorý vyzeral, akoby patril k samotnému stromu. Vieš si predstaviť, aký malý musí byť majiteľ takého kľúča?
Spark si okamžite nasadila svoje kožené okuliare na uši, narovnala si zelené montérky a z opasku vytiahla krištáľovú lupu. „Detektívna práca sa začína!“ zvolala a poskočila tak energicky, až jej náradie na opasku veselo zahrkotalo: cingi-lingi-cin! Prizrela sa bližšie k zemi a cez lupu uvidela niečo nevídané. Drobučké stopy posypané modrým hviezdnym prachom. „Aha! Našla som stopu! Pôjdete so mnou hľadať ďalej?“ opýtala sa do ticha lesa a hneď sa pustila do pátrania.
Cesta však nebola jednoduchá. Spark musela preliezť cez tie najhustejšie machové džungle. Pre nás je to len trocha machu, ale pre malú Spark to bol obrovský, mäkučký zelený les. Cupi-lupi, cupi-lupi, kráčala opatrne, aby nepošliapala stopy. Zrazu narazila na obrovskú prekážku. „Puf!“ Stála pred ňou dravá rieka – v skutočnosti to bola len veľká mláka po rannom daždi, ale pre detektíva to bola hotová výzva. Prebrodila sa cez ňu (čľup-čľap!) a na druhej strane stretla chrobáčika Pipka. „Pipko, nevidel si niekoho s modrými nohami?“ opýtala sa. Pipko len zakrútil tykadlami: „Myslel som, že je to kúsok spadnutej hviezdy, ale utekalo to smerom k Starému dubu!“
Spark sa musela ponáhľať. Slniečko stúpalo vyššie a ranná rosa sa začala odparovať. Splesk! Kvapka vody zo stromu jej pristála priamo na nose. „Ach nie, rosa mi zmýva modrý prach!“ zvolala Spark. Musela použiť svoj šikovný nos a bystrý zrak. Sledovala smer vetra, ktorý jej do uší šepkal: „Tadiaľto, Spark, k veľkému dubu...“ Vidíš tam tú starú kôru, čo vyzerá ako tvár starého dedka? Presne tam tie stopy viedli. Za hustým závesom z brečtanu Spark objavila skryté dvere s maličkou kľúčovou dierkou. Tik-tak, čas neúprosne bežal. Podarí sa jej nájsť majiteľa skôr, než sa stopy úplne stratia?
Pri dverách sedel a smutne si podopieral hlavu malý, trošku roztržitý stromový škriatok Barnabáš. „Och, ja nešťastník,“ plakal potichu. „Zamkol som si v dube celú svoju knižnicu semienok a teraz si nepamätám, kam som dal kľúč.“ Spark k nemu pristúpila, usmiala sa tak, že jej vyskočili pehavé líčka, a s poklonou mu podala strieborný poklad. „Hľadáte toto, majster Barnabáš?“ Škriatkovi sa očká rozžiarili ako dva lampášiky. „Moja záchrankyňa! Šup!“ Strčil kľúč do dierky, otočil ním a dvere sa s jemným vŕzganím otvorili.
Spark však nebola len detektívka, bola to hlavne zručná majsterka. Vedela, že Barnabáš je trošku popleta. Vytiahla zo svojho vrecúška medený drôtik, pár malých ozubených koliesok a vyrobila mu špeciálny svietiaci kľúčenkový strojček. „Teraz ho už nikdy nestratíte, lebo v tme krásne svieti,“ povedala hrdo. Barnabáš jej na oplátku daroval najsladší lesný oriešok a poďakoval sa jej za jej veľké srdce. Spark sa vracala domov so sadzami na nose a s dobrou náladou. Zistila totiž niečo dôležité: aj tá najmenšia detektívna práca môže vyriešiť obrovský problém, ak vieme správne pozerať okolo seba. A tak sa v Šepotavom lese všetko skončilo presne tak, ako malo – spokojným odfukovaním a šťastným koncom.