Bol raz jeden slnečný deň v škôlke, kde vtáčiky spievali a kvety voňali po sladkom mede. V tejto škôlke však neboli len deti, ale aj jedna veľmi dôležitá žiačka – volala sa Trixi. Trixi nebola obyčajné dievčatko, bol to statný psík menom Bernský salašnícky pes. Mala kožúšok hustý ako obláčik, hruď bielu ako sneh a nad očami mala dve malé hrdzavé bodky, ktoré vyzerali ako obočie. Kling-cling! To cinkal jej malý mosadzný zvonček na obojku, keď radostne cupkala po tráve.
Dnes bola v škôlke veľká vedecká úloha. Pani učiteľka povedala: „Trixi, dnes budeme hľadať farby!“ Trixi sa posadila, naklonila hlavu nabok a zamyslela sa. Pozrela sa dole na svoje labky. „Aha!“ uvidela čiernu, bielu a hrdzavú. „Môj kožúšok je ako farebná skladačka,“ pomyslela si. Vzala do labiek veľkú lupu, prižmúrila jedno očko a rozhodla sa, že v záhrade nájde všetky farby, ktoré nosí na sebe. Šuch-šuch, šuch-šuch! Tak zneli jej labky v hustom zelenom koberci trávy.
Najprv hľadala bielu farbu. Pozrela sa cez lupu na jednu malú sedmokrásku. Puk! Kvetinka sa v lupe zdala byť obrovská. „Ty si biela ako hviezdička a biela ako moja náprsenka!“ zaštekala Trixi veselo. Potom hľadala čiernu. Na veľkom lesklom kameni uvidel malého chrobáčika. „Bum!“ dopadla Trixiina labka vedľa kameňa, aby ho lepšie videla. „Ty si čierny a lesklý ako môj chrbátik!“ Chrobáčik len zamával tykadlami a Trixi sa spokojne usmiala.
Ale potom prišla tá najťažšia časť. Kde nájsť tú krásnu hrdzavo-oranžovú farbu, ktorú má Trixi na líčkach? Pozerala doľava, pozerala doprava, ale videla len samú zelenú trávu. „Kde si, hrdzavá farba?“ pýtala sa potichučky. Skúsite ju nájsť s Trixi? Pozrite sa poriadne do trávy! Trixi už bola trošku smutná, jej ušká ovisli nižšie. Cítila sa taká výnimočná, až sa bála, že do záhrady vlastne nepatrí, keď nikoho hrdzavého nevidí.
Vtom zafúkal teplý vetrík. Vzduchom to urobilo: Fúúúú! A tancujúci vietor odhrnul dlhé steblá trávy pri bielom plote. Trixi vykríkla: „Aha!“ Priamo pred ňou kvitli nádherné oranžové ľalie. Boli presne také isté, ako tie dve bodky nad jej očami. A hneď vedľa nich rástli biele sedmokrásky a ležal tam čierny kameň. Všetky tri farby boli pokope na jednom mieste!
Trixi od radosti vyskočila a jej chvostík sa rozkmital ako chlpatý vejár. Bŕŕŕm-vrt-vrt! Zistila úžasnú vec. Jej kožúšok nie je len taký obyčajný, je to ako mapa celej záhrady. Patrí k bielemu plotu, k čiernemu chrobáčikovi aj k oranžovým kvetom. „Wuf!“ radostne zvolala na celú škôlku. Pani učiteľka ju pohladkala po hebkej hlave a Trixi vedela, že veda je tá najlepšia zábava na svete. A tak sa skončil deň malej vedkyne, ktorá zistila, že svet je krásny práve preto, že je taký farebný. Presne ako ona.