V najtemnejšom kúte zaprášenej garáže, pod ťažkou sivou plachtou, objavila Trixi niečo zabudnuté. Bol to starý, hrdzavý bicykel, ktorý ticho odpočíval medzi debnami s náradím. Trixi, statná bernská salašnícka sučka s huňatým chvostom a bielym fliačikom na hrudi, zvedavo zastrihala ušami. Keď bicykel zbavila nánosov prachu, všimla si, že špice kolies sa pod lúčmi zapadajúceho slnka trblietajú ako drahokamy. Nebol to len obyčajný kus kovu; bicykel ticho zavibroval pod jej labkami, akoby ju pozýval na cestu, o akej sa jej ani nesnívalo.
Trixi vyskočila na sedadlo a roztočila pedále. V tej chvíli sa garáž rozžiarila dúhovým svetlom. Bicykel, ktorému dala meno Blesk, radostne zazvonil svojím mosadzným zvončekom. Pred nimi sa namiesto betónovej príjazdovej cesty rozprestrel most z čistej svetelnej pary, stúpajúci vysoko nad strechy domov. Trixi pocítila závrat, no pevne zovrela kormidlo. Blesk ju viedol čoraz vyššie, až kým sa pod nimi nerozprestieralo Kráľovstvo polevy, kde hory pripomínali obrovské šľahačkové torty a rieky tiekli hustým javorovým sirupom.
Keď Trixi pristála na brehu z ružového cukru, obklopil ju hustý sivý opar. Všade vládol zmätok. Uprostred námestia, ktoré voňalo po vanilke, pobehoval malý, rozstrapatený mužíček v cukrárskej čiapke. „Katastrofa! Tragédia!“ nariekal a rozhadzoval rukami. „Volám sa Cukroš a som strážcom nebeských sladkostí. Stratil som Zlatú píšťalku! Bez nej mraky nevedia, kedy majú začať pršať, a celé kráľovstvo vysychá. Ak sa čoskoro nespustí cukríkový dážď, naše sladké domovy sa rozpadnú na prach.“
Trixi videla, že obloha nad kráľovstvom je neprirodzene bledá a mraky vyzerajú ako stará, stvrdnutá cukrová vata. Cukroš jej vysvetlil, že píšťalku mu vyfúkol silný karamelový víchor až na vrchol Oblátkovej veže. Trixi sa pozrela na miznúci dúhový most, ktorým prišla. Začínal blednúť. Mala len málo času, kým sa cesta domov navždy uzavrie. „Pomôžem vám,“ vyhlásila odhodlane a hoci sa jej pri pohľade na vysoké útesy triasli labky, vysadla na Bleska a vyrazila vpred.
Cesta k veži viedla cez močiare z lepkavých penových cukríkov marshmallow. Každý pohyb bol namáhavý a kolesá bicykla sa zabárali hlboko do sladkej hmoty. Trixi cítila, ako jej na tyrkysovom obojku ticho cinká zvonček, čo jej dodávalo odvahu. Musela použiť všetku svoju silu, aby sa nezasekla. Blesk pod ňou povzbudivo vibroval a spoločne kľučkovali medzi obrovskými lízankami, ktoré rástli popri ceste ako stromy. Vzduch bol čoraz hustejší a vôňa karamelu začínala byť priam dusivá.
Keď konečne dorazili pod Oblátkovú vežu, zdvihol sa prudký karamelový vietor. Unášal so sebou lepkavé prúdy sirupu, ktoré sa snažili Trixi zastaviť. Veža bola vysoká a krehká, postavená z tisícov tenkých oplátok. Trixi sa musela spoľahnúť na svoj jemný čuch. Medzi nánosmi cukru zacítila kovovú vôňu zlata. Blesk zažiaril jasnejšie než kedykoľvek predtým a jeho špice vytvorili okolo Trixi ochranný štít zo svetla, ktorý rozrážal lepkavý víchor, zatiaľ čo ona pedálovala hore po špirálovej rampe.
Na samom vrchole, v malom hniezde z pradeného cukru, uvidela Zlatú píšťalku. Práve vo chvíli, keď ju schmatla do zubov, veža sa pod náporom vetra nebezpečne zakolísala. Trixi sa pozrela smerom k horizontu. Jej dúhový most bol už len tenkou, priesvitnou nitkou. Ak sa okamžite nevráti, zostane v tomto cukrovom svete navždy. S píšťalkou pevne v čelustiach sa otočila a spustila sa dolu z veže strmým zjazdom, pričom jej uši pľandali vo vetre ako čierne zástavy.
Vrátila sa k Cukrošovi práve včas. Odovzdala mu píšťalku a majster cukrár do nej z posledných síl fúkol. Z nástroja vyšiel čistý, jasný tón, ktorý sa niesol celým kráľovstvom. Sivé mraky okamžite zmäkli a začali meniť farbu na žiarivo žltú. O pár sekúnd sa spustil zázračný lejak. Z neba nepadali kvapky vody, ale tisíce trblietavých citrónových cukríkov. Vzduchom sa niesla osviežujúca kyslastá vôňa a obyvatelia kráľovstva začali radostne tancovať v sladkom daždi.
„Musím ísť, môj most mizne!“ vykríkla Trixi cez hluk padajúcich cukríkov. Cukroš jej vďačne zamával a hodil jej za hrsť najlepších citrónových dropsiek. Trixi vyrazila na posledný úsek cesty. Blesk letel po blednúcom dúhovom moste ako šíp. Cítila, ako sa pod kolesami svetlo mení na prázdnotu, no neprestávala pedálovať. Tesne predtým, než sa most úplne rozplynul, preletela bránou garáže a s mäkkým žuchnutím dopadla na starý známy koberec medzi haraburdy.
V garáži opäť zavládlo ticho a šero. Bicykel stál opretý o stenu, opäť len obyčajný, hrdzavý stroj s mosadzným zvončekom. Trixi si unavene položila hlavu na labky a sledovala, ako mesačný svit dopadá na riadidlá. Pod pravou labkou pocítila niečo tvrdé a studené. Bol to jeden citrónový cukrík, ktorý si priniesla ako suvenír. S pocitom hrdosti zavrela oči a zaspala. Vedela, že hoci jej domov vyzerá obyčajne, v každom kúte sa môže skrývať brána do iného sveta.