Bola raz jedna huňatá psia dáma, ktorá sa volala Trixi. Trixi bola bernský salašnícky pes a vyzerala ako veľký chodiaci obláčik. Mala čierny kožúšok, hnedé líčka a na hrudi niečo celkom čarovné – biely fliačik v tvare hviezdy. Cink-cink! Ozval sa jej malý mosadzný zvonček zakaždým, keď Trixi poskočila na svojich mäkkých labkách. Vedeli by ste si pohladkať taký kožúšok? Bol by jemný ako tvoj najobľúbenejší vankúšik.
Jedného večera Trixi sedela v záhrade. Vo vzduchu bolo cítiť rosu a ticho. Trixi zaklonila hlavu, až sa jej ušká preklopili dozadu. Pozri sa hore, vidíš to? Celá obloha bola posypaná trblietavým cukrom. Boli to hviezdy. „Jeden, dva, tri...“ rátala v duchu Trixi. Ale hviezdičiek bolo priveľa! Niektoré blikali ako malé svetielka na vianočnom stromčeku a iné svietili pokojne. Trixi mala v srdiečku jedno veľké tajomstvo a chcela ho vyrozprávať tej pravej hviezde. Ale ktorej? Rozhodnúť sa bolo také ťažké!
Zrazu sa z koruny starého dubu ozvalo: „Hú-hú!“ Bol to pán Sova. Mal veľké okuliare a strieborné krídla. „Trixi, vieš, čo sú tie svetielka?“ opýtal sa múdry pán Sova. „To sú obrovské slnká, ktoré sú veľmi, veľmi ďaleko. Voláme to veda, Trixi.“ Trixi vyvalila svoje hnedé očká. „Puf! Také veľké?“ Pán Sova prikývol. „Ale každá hviezda má svoje meno. Musíš si vybrať tú, ktorá je tvojmu srdcu najbližšia. Skús zavrieť oči a počúvať.“ Trixi poslušne zavrela oči. Šššš – zašumel vánok v tráve. Blik-blik – mesiac sa na ňu usmial spoza mráčika.
Trixi sa znova pozrela hore a uvidela ju! Jedna hviezda žiarila jasnejšie než ostatné a vôbec sa netriasla. Bola to Psia hviezda, ktorej vedci hovoria Sírius. Trixi si pomyslela: „Tá hviezda je ako ja! Má meno po psíkovi a svieti silno a odvážne.“ Trixi sa nahrbila, zavrtela chvostom, ktorý lietal ako veľké pierko, a jemne šepla: „Haf!“ Bol to ten najtichší štekot na svete.
A potom to prišlo. Trixi prezradila hviezde svoje tajomstvo: „Dnes som sa rozdelila o svoj keksík s jednou malou lienkou, ktorá zablúdila v tráve.“ Hviezda Sírius na ňu v tej chvíli silno žmurkla, akoby hovorila: „Dobre si urobila, Trixi.“ Trixi pocítila v brušku teplý a radostný pocit. Zistila, že svet je plný veľkých zázrakov aj múdrych pravidiel, a že keď sa správne rozhodneme, aj my môžeme svietiť ako malé slnká.
Už bol čas ísť spinkať. Trixi sa stočila do klbka vo svojom peliešku, jej hviezda na hrudi sa jemne dvíhala a klesala, ako pokojne dýchala. A tak sa skončil jeden hviezdny deň, kde bolo všetko presne tak, ako má byť. Dobrú noc, Trixi!