Kiki sa odrazila od podlahy, preletela vzduchom a s ľahkosťou dopadla na mäkký matrac. Práve trénovala skoky na veľký športový deň. Keď však tréner Hrivo otvoril skrinku, zdesene vykríkol. Zlatá medaila, hlavná cena pre víťaza, bola preč! Všetky zvieratká v telocvični stíchli a podozrievavo sa pozreli na Kiki. Bola predsa posledná, kto trénoval blízko pódia. Kiki cítila, ako sa jej líca s tmavozelenými bodkami sfarbili do smutnejšieho odtieňa.
„Určite si ju niekam schovala!“ zašepkal niekto z kúta. Kiki si utrela mokré čelo svojím žlto-bielym pruhovaným uterákom a sklopila oči. Vtom sa však dvere otvorili a do telocvične vošla Pip. Hoci mala na sebe svetlomodrú nočnú košeľu, v labke pevne držala mosadzný lampáš. „Kiki by nikdy nič nevzala,“ vyhlásila Pip rozhodne. Jej veľké tmavé oči žiarili odvahou. „Poďme zistiť, čo sa tu skutočne stalo. Môj lampáš nám posvieti na pravdu.“
Pip zdvihla svetlo a začala skúmať podlahu. „Pozri, Kiki, toto nie je tvoje,“ ukázala na lesklý strieborný obal od žuvačky zaseknutý v štrbine pri stene. Kúsok ďalej našli stratenú píšťalku trénera Hriva. Kiki si upravila plavecké okuliare na čele a pozorovala Pip, ako pátra pozdĺž stien. Vzduchom sa nieslo jemné škrabkanie. Cink-cink! Ten zvuk vychádzal spoza kovovej mriežky vetrania. Niečo sa tam hýbalo a nebola to myška ani žaba.
„Tam hore!“ ukázala Kiki na uvoľnenú mriežku vysoko na stene. Kiki bola športovkyňa, a tak s Pip na chrbte vyskočila na rebriny a odtiaľ sa prehúpla k úzkemu otvoru. Pipin lampáš rozohnal hustý prach v šachte. „Priprav sa, bude to tesné,“ zašepkala Pip. Opatrne liezli tmavým tunelom, kde sa ozývalo rytmické cinkanie. Každým metrom bol ten zvuk hlasnejší a vzduch voňal po starých orieškoch a kovových minciach.
Na konci šachty, v malom hniezde z nitiek, sedel veveričiak Hopko. Bol celý roztrasený a v labkách zvieral zlatú medailu. Okolo neho sa ligotali gombíky, sponky a ďalšie lesklé poklady. Hopko nebol zlodej, len nedokázal odolať ničomu, čo sa trblietalo. Keď uvidel svetlo z Pipinho lampáša, takmer od strachu vyskočil z kože. „Ja som ich chcel len postrážiť,“ habkal nešťastne a pevne objímal medailu, akoby to bol najvzácnejší oriešok na svete.
Kiki si čřepla k Hopkovi a jemne mu položila ruku na rameno. „Hopko, celá škola si myslí, že som medailu vzala ja. Kvôli tomu by sme mohli zrušiť preteky,“ vysvetlila pokojne. Pip prisvietila bližšie, aby veveričiak videl Kikin smutný výraz. Hopko si uvedomil, že jeho zbieranie vecí niekomu ublížilo. S povzdychom podal zlatú medailu Kiki. Pip mu sľúbila, že mu pomôžu nájsť iné, obyčajné kamienky, ktoré si môže legálne zbierať vo svojej skrinke.
Čas bežal a ceremoniál sa mal začať každú minútu. Kiki sa s medailou v ruke bleskovo zošmykla dole šachtou a dopadla priamo pred trénera Hriva. Pip zišla po rebrinách hneď za ňou, stále svietiac na cestu. Celá telocvičňa zhíkla. Tréner Hrivo prevzal medailu a uznanlivo prikývol. Ospravedlnil sa Kiki, že o nej pochyboval, a pochválil Pip za jej bystrú myseľ. Kiki sa konečne usmiala a jej zelená koža pod okuliarmi opäť veselo zažiarila.
Večer, keď už bolo v škole ticho, si Kiki a Pip sadli na telocvičnú lavičku. Zlatá medaila bola bezpečne uzamknutá v trofejnej skrini a Pipin lampáš na zemi vrhal teplé, mäkké svetlo. Spoločne si rozdelili jablko a tešili sa z ticha. Kiki bola rada, že má priateľku, ktorá jej verila, aj keď ostatní ukazovali prstom. Pip spokojne zívla a oprela si hlavu o Kikin mäkký uterák. Bol to dlhý deň, ale spravodlivosť konečne zvíťazila.